Predpoklady nariadenia neodkladného opatrenia podľa CSP

Podstatou inštitútu neodkladného opatrenia je urýchlená ochrana ohrozených alebo porušených práv, ktorú súd poskytuje na základe zjednodušeného a urýchleného procesného postupu. Účelom neodkladného opatrenia je totiž okamžite vytvoriť stav, kedy k porušovaniu alebo ohrozeniu práv strany, ktorá súdnu ochranu požaduje, nebude dochádzať.[1]

Neodkladným opatrením môže súd na návrh strany sporu uložiť druhej strane sporu širokú škálu povinností či obmedzení. Zároveň platí, že o nariadení neodkladného opatrenia súd rozhoduje v skrátenej lehote (30 dní od doručenia návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia) a bez toho, aby musel vykonať plnohodnotné dokazovanie (súd spravidla vychádza len z tvrdení a dôkazov tej strany, ktorá navrhuje jeho nariadenie). Z týchto dôvodov strany sporu v praxi pomerne často podávajú na súd návrhy na nariadenie neodkladného opatrenia. Avšak na to, aby súd nariadil neodkladné opatrenie, musia byť v zmysle zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) splnené viaceré predpoklady.

V tomto článku sa preto budeme venovať predpokladom nariadenia neodkladného opatrenia podľa CSP.

Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia

Prvým predpokladom pre nariadenie neodkladného opatrenia je skutočnosť, že strana podala návrh na jeho nariadenie. V zmysle § 324 ods. 1 CSP sa totiž pri neodkladných opatreniach v sporovom konaní uplatňuje dispozičný princíp, podľa ktorého platí, že súd rozhoduje o nariadení neodkladného opatrenia iba na základe návrhu. Návrh strany na vydanie neodkladného opatrenia je pre súd určujúci, nakoľko súd rozhoduje o nariadení neodkladného opatrenia:

  • spravidla len na základe tvrdení, dôkazov a skutočností predkladaných súdu iba tou stranou, ktorá navrhuje jeho vydanie;
  • spravidla bez nariadenia pojednávania, bez výsluchu strán a bez toho, aby vykonal plnohodnotné dokazovanie;
  • v značne skrátenej lehote (do 30 dní).

Návrh na vydanie neodkladného opatrenia musí – popri všeobecných náležitostiach žaloby podľa § 132 CSP – obsahovať aj nasledovné náležitosti:

1. opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich:

  • existenciu potreby bezodkladnej úpravy pomerov; alebo
  • existenciu obavy, že exekúcia bude ohrozená.[2]

2. opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana.

Podľa Najvyššieho súdu SR platí, že za pojem osvedčovanie nie je možné považovať dokazovanie v rozsahu vyžadovanom v základnom konaní. Osvedčovanie – na rozdiel od dokazovania – znamená, že súd prostredníctvom označených dôkazov zisťuje iba najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.[3]

Pri ich zisťovaní neprihliada a ani nemusí prihliadať na všetky procesné formality, ako je to pri riadnom procesnom dokazovaní. Výsledkom takéhoto postupu je, že osvedčované skutočnosti sa súdu, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu, javia ako nanajvýš (vysoko) pravdepodobné.[4]

Hodnoverné osvedčenie nároku však musí viesť k záveru, že miera pravdepodobnosti úspešnosti strany v následnom konaní o žalobe, je v danom prípade vyššia než pravdepodobnosť jej zamietnutia.[5] Zjavne nedôvodnému alebo neexistujúcemu nároku preto nie je možné poskytnúť ochranu prostredníctvom neodkladného opatrenia.[6] V neposlednom rade platí, že z návrhu na vydanie neodkladného opatrenia musí byť zrejmé, uloženia akej povinnosti či uloženia akého obmedzenia sa strana domáha.

CSP v tejto súvislosti len demonštratívne vymedzuje povinnosti a obmedzenia, ktoré môže súd neodkladným opatrením uložiť – napríklad povinnosť nenakladať s určitými vecami či právami alebo povinnosť niečo vykonať.

Potreba bezodkladnej úpravy pomerov a obava, že exekúcia bude ohrozená

Už z predchádzajúcej časti článku týkajúcej sa návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je zrejmé, že súd môže nariadiť neodkladné opatrenie iba z dvoch dôvodov, a to:

  1. ak existuje potreba bezodkladnej úpravy pomerov; alebo
  2. ak existuje obava, že exekúcia bude ohrozená.

A. Existencia potreby bezodkladnej úpravy pomerov

Pri tomto dôvode ide o existenciu naliehavej a nevyhnutnej potreby upraviť určité právne vzťahy – a to medzi stranou, ktorá navrhuje vydanie neodkladného opatrenia a stranou, ktorej sa má neodkladným opatrením uložiť určitá povinnosť alebo obmedzenie. Potreba naliehavej a nevyhnutnej úpravy pomerov spočíva v tom, že nenariadením neodkladného opatrenia zo strany súdu by vznikol priestor pre konanie, ktoré by vytvorilo nezvratný stav, prípadne pre také konanie, ktoré by viedlo k neodstrániteľným následkom.[7]

Podľa autorov komentára k CSP však potreba bezodkladnej úpravy pomerov neznamená, že v danom prípade musí ísť o akútny a jednorazový stav. Naopak, potreba bezodkladnosti môže pretrvávať aj po určité dlhšie obdobie.[8]

V praxi to znamená, že strana sa nemusí domáhať ochrany prostredníctvom neodkladného opatrenia ihneď po vzniku potreby bezodkladnej úpravy pomerov. V rámci existencie potreby bezodkladnej úpravy pomerov súd nariadi neodkladné opatrenie spravidla v takej situácii, kedy danej strane hrozí vznik alebo rozširovanie škody či inej ujmy, prípadne, ak strane hrozí zhoršenie jej právnej pozície do takej miery, že sa jej viac neoplatí uchádzať o konečnú súdnu ochranu (napríklad v konaniach o nekalej súťaži a pod.).

B. Existencia obavy, že exekúcia bude ohrozená

Pri tomto dôvode ide o existenciu obavy, že budúci nútený výkon exekučného titulu[9] by mohol byť ohrozený. Zákonnou podmienkou pre nariadenie neodkladného opatrenia v tomto prípade však nie je existencia exekučného titulu v čase rozhodovania súdu o návrhu na jeho nariadenie. Postačí, ak je pohľadávka (nárok), ktorej uspokojenie má byť predmetom ohrozenej exekúcie, ešte iba v štádiu prebiehajúceho konania vo veci samej. Podľa právnej teórie platí, že v odôvodnených prípadoch dokonca nemusí byť takáto pohľadávka ani riadne uplatnená žalobou.[10]

V súvislosti s existenciou obavy z ohrozenej exekúcie je však nutné rozlišovať, či sa neodkladným opatrením má poskytnúť ochrana peňažnej alebo nepeňažnej pohľadávke strany, ktorá navrhuje jeho nariadenie. V zmysle § 324 ods. 3 CSP totiž platí, že súd nariadi neodkladné opatrenie len vtedy, ak sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Zabezpečovacím opatrením môže súd zriadiť záložné právo na veciach, právach alebo na iných majetkových hodnotách dlžníka (sudcovské záložné právo), a to na zabezpečenie peňažnej pohľadávky, a ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.

To znamená, že:

  • ak existuje obava z ohrozenej exekúcie, predmetom ktorej je uspokojenie peňažnej pohľadávky;
  • účel sledovaný neodkladným opatrením – ktorým je urýchlená ochrana ohrozeného práva – je možné v tomto prípade dosiahnuť zabezpečovacím opatrením;

súd môže nariadiť iba zabezpečovacie opatrenie.

Zabezpečovacím opatrením – teda zriadením sudcovského záložného práva na majetok dlžníka – je v zásade vždy možné dosiahnuť účel sledovaný neodkladným opatrením – teda urýchlenú ochranu peňažnej pohľadávky veriteľa.[11]

Preto súd – pri existencii obavy z ohrozenej exekúcie, predmetom ktorej má byť vymoženie peňažnej pohľadávky – v zásade vždy nariadi zabezpečovacie opatrenie a nie neodkladné opatrenie; neodkladné opatrenie namiesto zabezpečovacieho opatrenia súd nariadi jedine vtedy, ak by zabezpečovacím opatrením nebolo možné dosiahnuť účel sledovaný neodkladným opatrením.[12]

Z praktického hľadiska bude existencia obavy z ohrozenej exekúcie dôvodom na nariadenie neodkladného opatrenia iba pri nepeňažnej pohľadávke (nároku). Spravidla pôjde o prípad – ako aj pri peňažnej pohľadávke – keď nositeľ hmotnoprávnej povinnosti realizuje právne alebo faktické úkony smerujúce k sťaženiu alebo úplnému zmareniu budúcej exekúcie.[13]

Dôvodom na nariadenie neodkladného opatrenia je aj hrozba takýchto úkonov. V takom prípade však strana v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bude musieť uviesť konkrétne skutočnosti, na základe ktorých túto hrozbu osvedčí. V súvislosti s obavou, že exekúcia bude ohrozená, môže v praxi ísť napríklad o situáciu, kedy sa vlastník veci žalobou domáha vydania veci od niekoho, kto má túto vec v neoprávnenej držbe a zo správania tejto osoby vyplýva dôvodná obava, že by ju mohla zničiť – čím by bola ohrozená následná exekúcia odobratím tejto veci podľa § 186 Exekučného poriadku. Skutočný vlastník veci by preto mohol na súde podať návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým by sa domáhal, aby súd uložil neoprávnenému držiteľovi veci povinnosť vydať túto vec do úschovy súdu.

Ďalšie predpoklady na nariadenie neodkladného opatrenia

Ak aj strana osvedčí existenciu nároku, ako aj skutočnosti odôvodňujúce potrebu nariadenia neodkladného opatrenia, je nutné, aby boli splnené aj nasledovné predpoklady nariadenia neodkladného opatrenia:

  1. neodkladným opatrením možno objektívne dosiahnuť ochranu, ktorej sa strana domáha (princíp efektívnosti);
  2. právne účinky neodkladného opatrenia neobmedzia povinnú osobu neprimeraným spôsobom a nad nevyhnutný rozsah (princíp proporcionality);
  3. navrhovaným neodkladným opatrením, pokiaľ má mať podľa okolností prípadu dočasný charakter, nebude vytvorený nenávratný stav.[14]

1. Princíp efektívnosti

Z pohľadu princípu efektívnosti je nutné, aby uložením konkrétnej povinnosti na základe neodkladného opatrenia súdu bolo skutočne možné dosiahnuť ochranu, ktorej sa strana domáha. Preto je dôležité, aby formulácia povinnosti či obmedzenia – ktoré strana navrhuje uložiť v návrhu na neodkladné opatrenie – bola objektívne spôsobilou k ochrane osvedčeného práva (nároku).

2. Princíp proporcionality

Princíp proporcionality vyžaduje, aby strana – ktorej má byť neodkladným opatrením uložená povinnosť alebo obmedzenie – ním nebola obmedzená spôsobom neprimeraným  povahe veci. Platí totiž, že súd pri úvahe o nariadení neodkladného opatrenia musí zohľadniť aj tú skutočnosť, že v konaní o neodkladnom opatrení je povinný poskytnúť súdnu ochranu

  • nielen strane, ktorá sa domáha nariadenia neodkladného opatrenia;
  • ale zároveň aj tej strane, voči ktorej neodkladné opatrenie smeruje.[15]

Strana, voči ktorej neodkladné opatrenie smeruje preto môže byť obmedzená iba do takej miery, aby neodkladné opatrenie nemalo za následok reálne znemožnenie ochrany jej oprávnených záujmov.[16]

Napríklad, podľa rozhodovacej praxe súdov platí, že pri rozhodovaní súdu o tom, či neodkladným opatrením zakáže nakladať s určitou vecou, súd musí zohľadniť aj to, či týmto obmedzením nevznikne neprimeraná ujma dotknutej strany.[17]

3. Neodkladným opatrením, pokiaľ má mať podľa okolností prípadu dočasný charakter, nemôže byť vytvorený nenávratný stav

V prípade, ak má neodkladné opatrenie dočasný charakter – teda keď súd rozhodol o tom, že neodkladné opatrenie má trvať len po určený čas (napríklad do právoplatného skončenia konania vo veci samej a pod.) – platí, že uložená povinnosť, či uložené obmedzenie, nemôže mať za následok vznik nenávratného stavu. Napríklad, takýmto neodkladným opatrením nie je spravidla možné uložiť povinnosť vrátiť vec do pôvodného stavu či povinnosť zničiť vec, nakoľko splnenie takejto povinnosti by mohlo spôsobiť nenapraviteľný následok. Nenávratný stav je možné vytvoriť len meritórnym rozhodnutím – čo je síce podľa CSP možné už aj neodkladným opatrením, ktorého výrok môže byť totožný s výrokom vo veci samej (avšak iba vtedy, ak to pripúšťa povaha veci),[18] ale nie takým neodkladným opatrením, ktoré má len dočasný charakter.

Zmyslom neodkladného opatrenia, ktoré má len dočasný charakter je – na rozdiel od neodkladného opatrenia, ktorého výrok je totožný s výrokom vo veci samej – poskytnúť ochranu iba do určitého momentu, spravidla do právoplatného skončenia konania vo veci samej.

Z toho dôvodu je vylúčené, aby súd neodkladným opatrením s limitovaným časovým trvaním navodil nezvratný stav, ktorý bude pretrvávať aj potom, ako uplynutím času toto neodkladné opatrenie zanikne.

[1]     Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp.zn.: 15Co/321/2017, zo dňa 13.12.2017.

[2]     Existencii (i) potreby bezodkladnej úpravy pomerov a (ii) obavy, že exekúcia bude ohrozená sa bližšie venujeme v ďalších častiach tohto článku.

[3]     Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 6 M Cdo 5/2012, zo dňa 28.11.2012.

[4]     Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 6 M Cdo 5/2012, zo dňa 28.11.2012.

[5]     Uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn.: 23Co/146/2018, zo dňa 03.08.2018.

[6]     Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: 4Cob/26/2017, zo dňa 10.05.2017.

[7]     Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.: 3Obdo/1/2017, zo dňa 09.02.2017.

[8]     Števček, M., Ficová, S. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, s. 1093.

[9]     V tejto súvislosti je nutné uviesť, že za exekučný titul nie je možné považovať iba rozhodnutie súdu, ale aj inú listinu uznanú za exekučný titul zákonom č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj „Exekučný poriadok“) alebo iným zákonom, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok – napríklad rozhodnutie o priestupku alebo vykonateľná notárska zápisnica.

[10]    Drápal, L., Bureš, J. a kol.: Občanský soudní řád I. § 1 až 200za. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2009, s. 423.

[11]    V tejto súvislosti uvádzame staršie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, konkrétne uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn.: 2 Obo 312/1994, zo dňa 27.10.1994, zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov SR pod č. R 41/1995: „Ak je nárok žalobcu zabezpečený záložným právom, obvykle nebezpečenstvo zmarenia výkonu rozhodnutia bezprostredne a reálne nehrozí, a preto spravidla nie je daný dôvod na nariadenie predbežného opatrenia.“ 

[12]    Autori komentáru k CSP ako príklad, kedy účel sledovaný neodkladným opatrením nie je možné dosiahnuť zabezpečovacím opatrením, uvádzajú skutočnosť, že dlžník nie je vlastníkom veci, práva alebo majetkovej hodnoty, na ktorej by bolo možné efektívne zriadiť záložné právo. Pozri bližšie Števček, M., Ficová, S. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, s. 1089.

[13]    V súvislosti s uvedeným prípadom je nutné uviesť, že podľa rozhodovacej praxe súdov platí, že stranu v konaní o nariadenie neodkladného opatrenia nemožno zaťažiť povinnosťou preukázať bezprostredný úmysel dlžníka smerujúci k ohrozeniu exekúcie. Pozri napríklad uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 15Co/136/2018, zo dňa 04.07.2018.

[14]    Števček, M., Ficová, S. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, s. 1092.

[15]    Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp.zn.: 4Cob/6/2016, zo dňa 27.01.2016.

[16]    Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp.zn.: 4Cob/6/2016, zo dňa 27.01.2016.

[17]    Judikát č. R 17/1967 zverejnený v Števček, M., Ficová, S. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, s. 1100.

[18]    Podľa § 330 ods. 2 CSP platí, že: „Ak to povaha veci pripúšťa, súd môže nariadiť neodkladné opatrenie, ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej.“