CIVILNÝ MIMOSPOROVÝ PORIADOK I. – VŠEOBECNÁ ČASŤ

Civilný mimosporový poriadok je jedným z troch procesných kódexov, ktoré nahrádzajú Občiansky súdny poriadok. Upravuje osobitné druhy tzv. mimosporových konaní, ktoré z dôvodu svojho charakteru neboli zaradené do ostatných dvoch procesných kódexov (Civilný sporový poriadok a Správny súdny poriadok). V tomto článku si priblížime základ úpravy Civilného mimosporového poriadku, vysvetlíme čo znamená „mimosporové konanie“ a rozoberieme niektoré inštitúty jeho všeobecnej časti.

Pri koncipovaní novej úpravy civilného procesu zákonodarca pristúpil k rozdeleniu pôvodne jediného kódexu, upravujúceho civilné súdne konanie, na tri kódexy. Dôvodom bola nielen zložitosť, ale predovšetkým rôznorodosť hmotnoprávnych vzťahov, ktoré sú predmetom civilného súdneho konania. Bolo preto žiaduce, aby pre konania rôzneho druhu platili rôzne procesné pravidlá.

Zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (v tomto článku len „CMP“, alebo „Civilný mimosporový poriadok“) je k zákonu č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) vo vzťahu špeciality. Úprava procesných inštitútov v CMP nie je komplexná, predpokladá sa subsidiárne použitie všeobecnej úpravy civilného procesu, ktorú obsahuje CSP. CMP upravuje len niektoré odchýlky, na ktoré stručne poukážeme v nasledujúcich častiach.

Základom delenia civilného súdneho konania na „sporové“ a „mimosporové“ je zodpovedanie otázky, či sa predpokladá spor o hmotné právo alebo nie. Odpoveď na túto otázku je potrebné hľadať v hmotnom práve, z ktorého vychádza charakter predmetu konania.

V mimosporových konaniach sa spor o hmotné právo nepredpokladá. Ich základná koncepcia je iná ako pri sporových konaniach. Mimosporové konania sú charakteristické zvýšeným zasahovaním štátu do konania z úradnej povinnosti. Dôvodom je potreba zvýšenej ochrany účastníkov konania pri súčasnom presadzovaní verejného záujmu – najmä ochrana rodiny, statusu, vyšší záujem maloletého a iné hodnoty. Princíp formálnej pravdy (zistenie skutkového stavu) ustupuje princípu materiálnej pravdy (zistenie skutočného stavu), v širšej miere sa uplatňuje vyšetrovací princíp a princíp oficiality. Kladie sa tak dôraz na procesnú aktivitu súdu, ktorý musí zistiť stav veci a v tejto súvislosti môže (a musí) zasahovať do dokazovania, čím ovplyvňuje procesné práva a povinnosti účastníkov konania.

Zákonodarca pri koncipovaní CMP pristúpil k taxatívnemu výpočtu konaní, ktoré sa považujú za mimosporové. Nadviazal tým na bývalú úpravu piatej hlavy tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorá však nebola dôsledná. Za sporové konania sa potom považujú tie, ktoré nie sú explicitne zaradené medzi mimosporové.

Začiatok konania

Na rozdiel od sporových konaní, ktoré sa začínajú výlučne na návrh strany (žalobou), mimosporové konanie sa môže začať aj z úradnej povinnosti – bez návrhu (ex officio). Prejavuje sa tak jeden zo základných princípov CMP, a to princíp oficiality. O začatí konania súd vydá uznesenie, ktoré účastníkom doručí do vlastných rúk. Doručovanie je jedna z oblastí neupravených v CMP, čiže sa subsidiárne použijú ustanovenia § 105 – § 116 CSP (viac o doručovaní v CSP tu).

Princíp oficiality súvisí aj s ustanoveniami § 30 a § 31 CMP, podľa ktorých súd postupuje v súčinnosti s ostatnými subjektmi konania tak, aby bola vec v čo najkratšom čase prejednaná a rozhodnutá. Zároveň súd musí v konaní pokračovať, aj keď sú účastníci nečinní. Tieto ustanovenia CMP predstavujú výrazný odklon od úpravy CSP, podľa ktorej pasivita strany v konaní má za následok stratu sporu. Na rýchlej a hospodárnej ochrane ohrozených alebo porušených subjektívnych práv v mimosporovom konaní je eminentný verejný záujem (ochrana rodiny, ochrana záujmov maloletého a pod.). Preto musí mať orgán ochrany práva (súd) možnosť postupovať v konaní sám, bez procesnej iniciatívy účastníkov.

Súd v zásade na prejednanie veci nariaďuje pojednávanie. Nemusí tak urobiť, ak mu to zákon výslovne umožňuje. Posilňuje sa tým zásada bezprostrednosti a ústnosti, podľa ktorej si sudca musí urobiť komplexný prehľad o prejednávanej veci a o účastníkoch.

Súd môže rozhodnúť bez pojednávania vo veciach návratu maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní (§ 132 CMP), v konaní o vyhlásenie za mŕtveho (§ 223 CMP) alebo pri výkone rozhodnutia vo veciach maloletých (§ 374 a 379 CMP).

Dokazovanie, prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, koncentrácia konania

Ako sme už vyššie spomenuli, CMP je vo vzťahu špeciality k CSP. To znamená, že ak CMP neustanovuje niečo iné alebo daný inštitút neupravuje, použije sa úprava CSP.

V prípade koncentrácie konania[1], prostriedkoch procesného útoku a prostriedkoch procesnej obrany je subsidiárna aplikácia CSP priamo vylúčená ustanovením § 34 CMP. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú typické inštitúty sporového konania. Sú nimi najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotno-právne námietky. Vzhľadom na to, že v mimosporovom konaní nejde o “spor o právo”, subsidiárne použitie týchto inštitútov tak, ako sú upravené v CSP nie je možné.

Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť účastníkov v mimosporovom konaní je obsiahnutá v ustanovení § 32 CMP, podľa ktorého sú účastníci povinní úplne a pravdivo opísať skutkové okolnosti potrebné na rozhodnutie. Zároveň sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení. Keďže súd musí zistiť skutočný stav veci a nemôže sa spoľahnúť len na účastníkov konania, v zmysle vyšetrovacej zásady má súd možnosť (a v zásade aj povinnosť) vykonať aj tie dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli.

Nie je vylúčené, aby si súd v zmysle ustanovenia § 37 CMP osvojil zhodné tvrdenia účastníkov konania, ak nemá pochybnosti o ich pravdivosti a nie sú v rozpore s vykonaným dokazovaním. Táto možnosť súdu je však fakultatívna a predstavuje (opäť) premietnutie princípu oficiality a materiálnej pravdy.[2]

Veľkú časť právnej úpravy CMP predstavujú konania v rodinnoprávnych veciach, ktoré sú zo systematického hľadiska zaradené v prvej hlave osobitnej časti. V týchto typoch konaní je často účastníkom maloleté dieťa (napr. v konaniach vo veciach určenia rodičovstva, osvojenia, návratu maloletého do cudziny a pod.). V zmysle čl. 12 Dohovoru o právach dieťaťa[3] sú štáty, ktoré sú zmluvnými stranami dohovoru, povinné zabezpečiť dieťaťu právo slobodne sa vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa týmto názorom musí venovať patričná pozornosť.

Ustanovenie § 38 CMP, ktoré je systematicky zaradené medzi ustanovenia o dokazovaní, upravuje povinnosť súdu prihliadnuť na názor maloletého, ak je ho schopný samostatne vyjadriť. Pri zisťovaní názoru maloletého súd postupuje spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a rozumovej vyspelosti.

Spôsob zistenia názoru maloletého bol ponechaný na výber súdu, či ho zistí výsluchom na pojednávaní, mimo pojednávania, prostredníctvom orgánu sociálnoprávnej ochrany detí  a sociálnej kurately a pod.

Rozhodnutia v mimosporovom konaní

Jednou z typických zásad pre sporové konanie je zásada ne ultra petitum, teda „nie nad rámec petitu“. Je ňou vyjadrená záväznosť návrhu na začatie konania pre súd, ktorý nemôže prisúdiť viac, ako sa žalobca domáha v petite (žalobnej žiadosti).

Táto zásada neplatí v mimosporových konaniach, kde súd zásadne nie je viazaný návrhmi účastníkov. Môže tak prisúdiť viac, ako sa účastníci domáhajú, a to aj vtedy, ak sa konanie mohlo začať aj bez návrhu.

Všeobecná lehota na vyhotovenie a odoslanie rozsudku je 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia, ak predseda súdu zo závažných dôvodov nerozhodne inak.[4] Táto lehota zásadne platí aj pre rozsudky vydané v mimosporovom konaní. Doterajšia právna úprava stanovovala lehotu na vyhotovenie rozsudku 10 dní vo všetkých veciach týkajúcich sa maloletých detí. Po novom tak bude len v prípade rozsudku v konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloletých podľa piateho dielu druhej časti CMP.

Rozsudok má vo všeobecnosti tú vlastnosť, že je záväzný inter partes, teda jeho výrokom sú zaviazaní len účastníci konania (strany sporu v sporovom konaní). Avšak rozsudky, ktorými je rozhodnuté o osobnom stave (statusové veci) sú záväzné erga omnes, t.j. sú všeobecne záväzné pre každého.[5] Zákonodarca tým nadviazal na úpravu § 159 ods. 2 OSP.

Medzi statusové veci zaraďujeme napr. konanie o rozvod manželstva, o určenie neplatnosti alebo neexistencie manželstva, vo veciach určenia rodičovstva, vo veciach osvojenia dieťaťa, o vyhlásení za mŕtveho a podobne.

Opravné prostriedky

Odvolanie ako riadny opravný prostriedok je upravené v ustanovení § 59 a nasl. CMP. Vzhľadom k názvu dielu Niektoré ustanovenia o odvolaní, aj v tomto prípade sa počíta so subsidiárnym použitím všeobecnej úpravy v CSP.

Voči rozhodnutiu vo veci samej, či už rozsudku alebo uzneseniu, je v zásade prípustné odvolanie. Výnimkou je uznesenie, ktorým súd poveril účastníka zvolaním valného zhromaždenia. Odvolanie taktiež nie je prípustné voči uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom. Voči takémuto uzneseniu je však možné podať sťažnosť. Sťažnosť nie je opravný prostriedok, ale nový prostriedok procesnej obrany, podobne ako odpor, námietky, atď.

Cieľom sťažnosti je zrýchliť a zefektívniť súdne konanie. Na rozdiel od odvolania nemá devolutívny účinok, t.j. nerozhoduje o ňom sudca inštančne nadriadeného súdu, ale sudca súdu prvej inštancie. Suspenzívny (odkladný) účinok však ostal zachovaný. Podľa zákonodarcu má uvedené riešenie prispieť k zrýchleniu konania za súčasného zachovania práv účastníkov na preskúmanie rozhodnutia.

Úplná apelácia

Na rozdiel od všeobecnej úpravy civilného súdneho konania v CSP je v CMP zavedený systém tzv. úplnej apelácie. Znamená to, že účastníci konania môžu aj v konaní pred odvolacím súdom uvádzať nové skutkové tvrdenia a predkladať nové dôkazné návrhy.

Naproti tomu systém neúplnej apelácie v civilnom sporovom konaní je charakteristický tým, že strany sporu nemôžu v konaní pred odvolacím súdom uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred prvoinštančným súdom. Výnimky z tejto úpravy sú taxatívne uvedené v § 366 písm. a) až d) CSP, avšak ich uplatnenie v praxi bude pravdepodobne skôr výnimočné.

Systém úplnej apelácie zavedený v CMP vychádza (opäť) z povinnosti súdu zistiť skutočný stav veci, upravenej v čl. 6 CMP. Z tohto dôvodu možno odvolanie v mimosporovom konaní odôvodniť aj tým, že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci. V odvolacom konaní tak súd druhej inštancie môže opätovne vykonávať kroky potrebné na zistenie úplného stavu vecí.

V mimosporovom konaní nie je súd viazaný rozsahom odvolania, t.j. v akom rozsahu sa odvolanie súdu prvej inštancie napáda, vo veciach, v ktorých možno začať konanie aj bez návrhu. Odvolací súd taktiež nie je viazaný odvolacími dôvodmi.

Účinnosť Civilného mimosporového poriadku

CMP nadobudol účinnosť dňa 01.07.2016. V zmysle ustanovenia § 395 CMP sa konania začaté predo dňom účinnosti tohto zákona dokončia podľa novej úpravy (s výnimkami uvedenými nižšie). Rovnako aj právne účinky procesných úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Lehoty, ktoré začali plynúť podľa doterajších predpisov doplynú podľa novej úpravy. Ak však doterajšia úprava stanovovala lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase.

Ustanovenie § 396 CMP upravuje výnimky z účinnosti CMP pri niektorých typoch konaní, ktoré sa začali pred 1.7.2016. Konania o dedičstve, o úschovách, o umorenie listín a konania vo veciach obchodného registra a rozhodovanie o námietkach sa dokončia podľa doterajšej úpravy OSP.

[1] Koncentrácii konania sme sa bližšie venovali tu.

[2] § 37 CMP predstavuje špeciálnu úpravu vo vzťahu k § 186 ods. 2 CSP, ktorá sa v mimosporovom konaní neuplatní. Podľa § 186 ods. 2 CSP totiž platí, že súd si obligatórne (povinne) osvojí zhodné tvrdenia strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Viac v článku o dokazovaní tu.

[3] oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 104/1991 Zb.

[4] ustanovenie § 223 ods. 3 CSP

[5] ustanovenie § 43 CMP