DOKAZOVANIE PODĽA ÚPRAVY NOVÉHO CIVILNÉHO SPOROVÉHO PORIADKU

Dokazovanie je jeden zo základných inštitútov civilného procesu. Aby súd vedel spor riadne prejednať a rozhodnúť, musí mať zabezpečený dostatok skutkových poznatkov významných pre rozhodnutie vo veci samej. Zákonodarca pri koncipovaní inštitútu dokazovania v novej právnej úprave vychádzal z doterajšej právnej úpravy Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorú precizuje a sprehľadňuje. Zaviedol však aj viaceré zmeny, ktoré si v tomto článku vo všeobecnosti priblížime.

Odklon od princípu materiálnej pravdy

Žalobca má v prvom rade povinnosť tvrdenia. Na podporu svojho tvrdenia v zmysle ustanovenia § 132 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) je žalobca povinný označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru môžu prispieť k objasneniu veci a zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to ich povaha pripúšťa. Zákonodarca v tejto úprave vychádza z § 79 OSP.

Podľa stále platnej právnej úpravy nie je súd viazaný len tými dôkazmi, ktoré navrhli účastníci konania (v úprave CSP „strany sporu“). V zmysle § 120 ods. 1 OSP môže súd výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Toto ustanovenie je odrazom princípu materiálnej pravdy, t.j. povinnosti súdu zistiť skutkový stav čo možno najúplnejšie a najbližšie k skutočnosti.

Od tejto úpravy sa zákonodarca pri koncipovaní CSP odchýlil a do ustanovenia § 185 CSP zaviedol princíp formálnej pravdy, čo predstavuje jednu z najzásadnejších zmien civilného procesu. Formálnou pravdou sa rozumie, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu.

Podľa § 185 CSP môže súd vykonať len tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu, pričom sám rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Iba celkom výnimočne môže súd vykonať aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli strany sporu. Ide o prípady, kedy je kladený zvýšený dôraz na ochranu práv a oprávnených záujmov jednej zo strán, a to:

1. spotrebiteľské spory,
2. konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach,
3. antidiskriminačné spory, a
4. individuálne pracovnoprávne spory.

V týchto typoch sporov bol zachovaný princíp materiálnej pravdy. Súd v predmetných konaniach aj bez návrhu vykoná taký dôkaz, ktorý považuje za nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci, a zároveň sám tento dôkaz obstará alebo zabezpečí. Dôvodom pre výnimky zo zásady formálnej pravdy je podľa zákonodarcu ochrana slabšej strany (zamestnanec, spotrebiteľ). Na základe vyšetrovacieho princípu tak súd vykoná aj vlastné šetrenie, avšak pri dodržaní zásady hospodárnosti konania.

Ďalšou výnimkou, kedy súd môže vykonať dôkazy aj bez návrhu, je za účelom zistenia splnenia procesných podmienok, či navrhované rozhodnutie bude vykonateľné a na zistenie cudzieho práva. Taktiež môže bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov alebo zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú tomu, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou.

Nevykonanie dôkazov, ktoré strany riadne navrhli, je súd povinný náležite odôvodniť v rozsudku. Ak súd nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom tieto boli riadne navrhnuté stranou sporu, zakladá sa tým odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Odvolací súd môže následne dokazovanie v nevyhnutnej miere zopakovať, a to vykonaním dôkazov, ktoré strany sporu navrhli v konaní pred súdom prvej inštancie.

Sudcovská koncentrácia konania a zákonná koncentrácia konania

Navrhovanie dôkazov stranami sporu je časovo ohraničené sudcovskou koncentráciou konania a zákonnou koncentráciou konania. Tieto predstavujú vyjadrenie základného princípu civilného sporu uvedeného v čl. 10 CSP (zásady arbitrárneho poriadku), podľa ktorého súd určuje priebeh a tempo konania s prihliadnutím na hospodárnosť konania tak, aby bol naplnený účel zákona.

Sudcovskou koncentráciou konania sa rozumie povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesnej obrany a útoku (medzi ktoré sa radia aj návrhy na vykonanie dôkazov v zmysle § 149 CSP) včas. Prostriedky procesného útoku a obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, keby konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky, ktoré neboli uplatnené včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov. Podmienkou je, aby súd v rozhodnutí v merite veci náležite odôvodnil neprihliadnutie na včas neuplatnené prostriedky.[1] Zákonodarca tak ponechal súdu pomerne široký priestor na posúdenie včasnosti uplatnených prostriedkov.

Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu na uplatňovanie prostriedkov procesnej obrany a prostriedkov procesného útoku.[2] Touto hranicou je moment vyhlásenia uznesenia, ktorým súd skončí dokazovanie, ako tomu bolo v doterajšom ustanovení § 120 ods. 4 OSP.

Podľa dôvodovej správy: „Zákonná koncentrácia konania má veľký význam pre moment viazanosti súdu, ako aj pre nadväzujúce inštitúty civilného práva exekučného (napr. možnosť uplatnenia v námietkach proti exekúcii skutočnosti vzniknuté po objektívnej časovej hranici zákonnej koncentrácie sporu).“

Ustanovenia o zákonnej i sudcovskej koncentrácii konania sa nepoužijú pri tých typoch sporov, pri ktorých platí zásada materiálnej pravdy (napr. spotrebiteľské spory a antidiskriminačné spory), tak ako je uvedené vyššie. V prípade konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach podľa § 303 CSP sa nepoužijú len ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania. Zákonná koncentrácia pri tomto type konania ostáva účinná.

Notoriety a zhodné tvrdenia strán

Rovnako ako v právnej úprave OSP, ani podľa ustanovenia § 186 ods. 1 CSP sa nedokazujú tzv. notoriety – t.j. skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, právne predpisy zverejnené alebo oznámené v Zbierke zákonov SR a právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Zákonodarca týmto v úplnosti prebral ustanovenie § 121 OSP.

Notorieta zbavuje súd povinnosti vykonať ohľadom nej dokazovanie, čím sa však nevylučuje možnosť, aby dokazovanie ohľadom notoriety prebehlo. V prípade, ak strana sporu spochybňuje notorietu, ktorú súd považuje za nepochybnú, prenáša sa dôkazné bremeno na túto stranu.

Podľa ustanovenia § 186 ods. 2: „Súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada.“ Zákonodarca týmto ustanovením preberá a modifikuje ustanovenie § 120 ods. 3 OSP, ktoré však toto osvojenie si zhodných tvrdení strán sporu upravovalo len ako možnosť. Podľa novej úpravy je už súd povinný zo zhodných tvrdení strán vychádzať, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti.

Zmysel tohto ustanovenia vychádza opäť z princípov hospodárnosti a rýchlosti konania, ako aj z princípu formálnej pravdy. Súd sa nemá zameriavať na dokazovanie zhodných skutočností tvrdených stranami sporu (ak samozrejme neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti), aby tým nebolo zbytočne predlžované a predražované konanie. Súd je taktiež podľa princípu formálnej pravdy viazaný tvrdeniami strán a nemá povinnosť zisťovať skutočný stav veci – dokazuje sa len to, čo tvrdia strany. Ak teda existuje skutočnosť, na ktorej sa obe strany sporu zhodnú, súd nemusí, a ani nemôže takúto skutočnosť dokazovať.

Je nutné taktiež poukázať na ustanovenie § 151 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak skutočnosť tvrdená jednou stranou sporu nie je spochybnená druhou stranou sporu, považuje sa táto skutočnosť za nespornú (fikcia nespornosti). Na vyvrátenie tejto fikcie postačuje generálne popretie týchto skutočností vlastným tvrdením o skutkových okolnostiach. Následne je potrebné podporiť skutkové tvrdenia návrhmi na vykonanie dôkazov.

Ak sa niektorý z viacerých nárokov uplatnených stranou sporu stal v priebehu konania nesporným, súd môže o tomto nároku alebo jeho časti rozhodnúť čiastočným rozsudkom.

Vykonávanie dôkazov

V ustanoveniach CSP o vykonaní dôkazov sa výrazne premieta zásada priamosti a bezprostrednosti (čl. 13 CSP), zásada voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 CSP) a zásada ústnosti (čl.12 CSP), ktorá je tradičnou zásadou slovenského civilného procesu.

Vykonaním dôkazu sa rozumie napr. čítanie listiny (alebo ak je listina obsiahlejšia, tak len stručné oboznámenie s obsahom listiny), výsluch svedka, obhliadka veci a iné.

Súd vykonáva dôkazy na pojednávaní, a ak je to možné a účelné, aj mimo pojednávania, pričom strany majú právo byť prítomné na takto vykonanom dokazovaní. Vykonanie dôkazu mimo pojednávania oznamuje súd stranám spravidla päť dní vopred.[3] Výnimka podľa § 188 ods. 2 CSP, t.j. možnosť vykonať dôkazy aj mimo pojednávania, sa má podľa zákonodarcu vykladať reštriktívne, s prihliadnutím na možnosť a účelnosť.

Ak súd nemusí nariadiť pojednávanie podľa ustanovenia § 177 ods. 2 písm. a) CSP, pretože rozhoduje len na základe nesporných tvrdení strán sporu, hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje sumu 2.000,- EUR a pôjde len o jednoduché právne posúdenie sporu, nie je podľa zákonodarcu potrebné vykonať dokazovanie.

Vykonanie nelegálne získaného dôkazu

CSP vo svojom článku 16 zakotvuje princíp legality, podľa ktorého je súd viazaný zákonom, pričom sa zohľadňuje hierarchia právnych predpisov. V zmysle odseku 2 tohto článku, súd nemôže pri prejednávaní a rozhodovaní veci vykonať taký dôkaz, ktorý bol získaný v rozpore zo zákonom. Celkom výnimočne však súd môže za pomoci tzv. testu proporcionality vzájomne kolidujúcich ústavných práv ospravedlniť aj vykonanie nezákonne získaného dôkazu – čiže ak je právo protistrany ústavno-konformne v konkrétnom prípade posúdené ako silnejšie právo než porušené právo toho, na koho úkor sa právo vykonáva.

Zákonodarca príkladom uvádza obrazový, zvukový, prípadne obrazovo–zvukový záznam vyhotovený bez súhlasu osoby, ktorej prejavy boli na takýchto záznamoch zachytené. Podmienkou je posúdenie práva na ochranu osobnosti tejto osoby ako proporčne slabšieho, ako je právo, porušenie ktorého sa má takto získaným dôkazným prostriedkom preukázať. Podľa judikatúry môže ísť napríklad o proporčne silnejšie právo na rasovú, rodovú, či inú nediskrimináciu.

Povinné nahrávanie pojednávaní

Novinkou oproti úprave v OSP je povinnosť o každom procesnom úkone, pri ktorom súd koná so stranou sporou (vykonávanie dôkazov nevynímajúc) vyhotovovať zvukový záznam technickým zariadením na zaznamenávanie zvuku podľa ustanovenia § 99 CSP. Súčasná právna úprava podľa § 40aa OSP ukladala povinnosť vyhotovovať zvukový záznam pomocou technického zariadenia (diktafónu) len pri pojednávaniach.

Zvukový záznam sa následne uchová na nosiči dát (CD, USB disk), ktorý sa pripojí k súdnemu spisu, alebo sa v spise urobí poznámka o tom, kde je záznam uchovaný. Súd je povinný na požiadanie strany jej bezodkladne vydať kópiu záznamu. Vyhotovovanie zvukového záznamu sa preferuje pred klasickou formou zápisnice, pričom písomná zápisnica sa fakultatívne vyhotovuje, ak to súd považuje za účelné a vhodné. Zákonodarca v dôvodovej správe k tomuto ustanoveniu ďalej konštatuje, že paralelné vyhotovovanie klasickej zápisnice a zvukového záznamu bude spravidla odôvodnené praktickosťou vedenia konania, zjednodušenou prípravou sudcu na pojednávanie, prehľadnejšou a rýchlejšou orientáciou v spise, predovšetkým pre odvolacie súdy a pod.

Hodnotenie dôkazov

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej súd vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.

Súd hodnotí dôkazy v zmysle § 191 CSP podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Zákonodarca tým nadviazal na tradičnú zásadu civilného procesu – zásadu voľného hodnotenia dôkazov.

Novinkou oproti úprave v OSP je druhý odsek ustanovenia § 191 CSP, podľa ktorého vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak. Zákonodarca v tomto ustanovení nachádza materiálne ohnisko princípu voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany spochybnený tým, že sa pripúšťa dôkaz opaku dokazovanej skutočnosti. Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz svojho opaku.

Súd pri hodnotení dôkazov nie je obmedzený zákonom v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti hodnotiť konkrétny dôkaz. Hodnotenie by však malo mať vždy oporu vo vykonanom dokazovaní a byť v súlade so zásadami formálnej logiky, nesmie byť v rozpore s prírodnými zákonmi a musí byť preskúmateľné v inštančnom postupe. Hodnotenie dôkazov následne súd uvedie v rozhodnutí vo veci samej – ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

Viazanosť súdu inými rozhodnutiami a prejudicialita

Pred ustanovením § 193 CSP o viazanosti súdu inými rozhodnutiami je nutné spomenúť aj ustanovenie § 192 CSP o domnienke. Pre úplnosť len uvádzame, že zákonodarca pri tomto inštitúte plne vychádzal zo znenia § 133 OSP. Toto ustanovenie bolo prebrané aj do znenia § 192 CSP, nakoľko nepredstavovalo aplikačný ani doktrinálny problém.

Ustanovenie § 193 CSP predstavuje výnimku zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Súd je viazaný rozhodnutiami ústavného súdu o vyslovení nesúladu právneho predpisu s Ústavou SR, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná. Ďalej je viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Súd je taktiež viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.

Zákonodarca podľa dôvodovej správy zvažoval aj zavedenie viazanosti rozhodnutiami Súdneho dvora EÚ. K tejto úprave však nepristúpil, nakoľko rozhodnutia Súdneho dvora sú záväzné len inter partes. Podľa dôvodovej správy: „Všeobecná záväznosť rozsudkov platí neformálne, len pokiaľ ide o rozhodnutia v prejudiciálnych konaniach a formálne, ak Súdny dvor EÚ rozhodne o neplatnosti právneho aktu. Súd je tiež rozhodnutím Súdneho dvora EÚ viazaný, ak sa na Súdny dvor EÚ sám obrátil s prejudiciálnou otázkou.“ Zákonodarca taktiež uvádza, že podľa jeho domnienky nie je dobré riešenie zakotviť vo vnútroštátnom práve viazanosť rozhodnutiami Súdneho dvora. Aj keď Súdny dvor EÚ autoritatívne deklaruje výklad určitého ustanovenia práva EÚ, vždy tak urobí vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti daného prípadu. Ak teda vnútroštátny súd potrebuje predbežne posúdiť otázku týkajúcu sa práva EÚ, má sa obrátiť na Súdny dvor EÚ s konkrétnymi skutkovými okolnosťami daného prípadu prostredníctvom inštitútu prejudiciálnej otázky, a nespoliehať sa na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v skutkovo obdobných prípadoch.

Podľa súčasnej právnej úpravy súdy nie sú viazané rozhodnutiami vydanými v blokovom konaní. Zákonodarca toto v úprave CSP zmenil, a reflektoval tým stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 3.10.2001 sp. zn. Cpj 36/2001, ktoré považuje rozhodnutie vydané v blokovom konaní za riadne a rovnocenné administratívne rozhodnutie, ktoré je preskúmateľné súdom.

Pojem prejudiciality je ďalšou novinkou zavedenou do civilného procesu, aj keď sa tento inštitút v právnej úprave už vyskytuje – jedná sa o rozšírené ustanovenie § 135 ods. 2 OSP.

Prejudicialitou sa rozumie vzťah dvoch rozhodnutí orgánu verejnej moci s účinkami ich vzájomnej kauzálnej podmienenosti. Podľa ustanovenia § 194 CSP môže súd posúdiť sám otázku, o ktorej má právomoc rozhodnúť iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 193 CSP, nemôže však o nej rozhodnúť. Ak orgán, do ktorého právomoci rozhodovanie o veci patrí rozhodne až po posúdení súdom, a rozhodne inak, zakladá to dôvod na obnovu konania.

V prípade, ak je už o tejto otázke rozhodnuté, súd je povinný na takéto rozhodnutie prihliadnuť. To znamená, že súd je týmto rozhodnutím viazaný a nemôže sám túto otázku posúdiť ako prejudiciálnu inak, ako rozhodol príslušný orgán verejnej moci.

[1] ustanovenie § 153 ods. 1 a 2 CSP

[2] ustanovenie § 154 CSP

[3] ustanovenie § 188 CSP