DOLOŽKY EXKLUZIVITY V NÁJOMNÝCH ZMLUVÁCH A OBMEDZENIE HOSPODÁRSKEJ SÚŤAŽE

Nájomné zmluvy, najmä v prípadoch veľkých nákupných centier, často obsahujú rôzne dojednania radiace sa do kategórie tzv. konkurenčných doložiek. V tomto príspevku rozoberieme rozsudok Súdneho dvora EÚ týkajúci sa doložiek exkluzivity v kontexte obmedzovania hospodárskej súťaže.

Súdny dvor EÚ rozsudkom vo veci C-345/14 (SIA „Maxima Latvija“ proti Konkurences padome) z 26.11.2015 totiž vyslovil, že dohoda medzi prevádzkovateľom obchodného centra a nájomcom obsahujúca doložku exkluzivity – v zmysle ktorej je nájomca oprávnený schvaľovať nájomné zmluvy uzatvorené prenajímateľom (obchodným centrom) s tretími osobami – môže predstavovať obmedzenie hospodárskej súťaže z hľadiska následku.

Hospodárska súťaž všeobecne

Hospodárska súťaž je základným prvkom riadneho fungovania trhu, či už vnútorného trhu EÚ alebo trhov jednotlivých národných štátov. Podstatou je súperenie subjektov (súťažiteľov) na trhu s cieľom predstihnúť iné podnikateľské subjekty, a tým dosiahnuť hospodársky prospech.

Ochranu hospodárskej súťaže na vnútornom trhu EÚ zabezpečujú články 101 a nasl. Zmluvy o fungovaní EÚ (v tomto texte aj len „ZFEÚ“). V zmysle článku 101 ZFEÚ sú zakázané všetky dohody medzi podnikateľmi, rozhodnutia združení podnikateľov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu.

Rozlišuje sa teda medzi dohodami, ktoré majú za cieľ obmedzovanie hospodárskej súťaže, a dohodami, ktoré majú za následok obmedzovanie hospodárskej súťaže.

V prípade prvej kategórie dohôd je porušenie článku 101 ZFEÚ dané už existenciou dohody, ktorej samotná povaha je natoľko škodlivá pre hospodársku súťaž, že nie je potrebné skúmať jej skutočné následky[1]. Dôkazné bremeno zaťažuje strany dohody, ktoré musia preukázať, že sa na ne vzťahuje výnimka v článku 101 ods. 3 ZFEÚ[2] alebo niesť prípadné následky v podobe sankcie.

V prípade dohôd majúcich za následok obmedzenie hospodárskej súťaže je dôkazné bremeno presunuté na konajúci protimonopolný orgán. Samotná existencia dohody na založenie zodpovednosti za porušenie článku 101 ZFEÚ nestačí a konajúci protimonopolný orgán musí preukázať negatívne dôsledky na hospodársku súťaž. Ak sa takéto dôsledky preukážu, dôkazné bremeno sa presúva na strany, ktoré na svoju obranu môžu argumentovať ekonomickou efektívnosťou v zmysle článku 101 ods. 3 ZFEÚ. Pri posudzovaní následkov dohody na hospodársku súťaž sa neprihliada iba na skutočné následky, ale aj na potenciálne následky dohody na hospodársku súťaž.

Skutkový stav posudzovaného prípadu

Maxima Latvija je lotyšský maloobchodný reťazec s potravinami, ktorý uzatvára s rôznymi obchodnými centrami nájomné zmluvy za účelom prenájmu priestorov. Tieto nájomné zmluvy v 12-tich prípadoch (zo 119 posudzovaných zmlúv) obsahovali doložku exkluzivity, podľa ktorej Maxima Latvija ako „referenčný nájomca“ môže schvaľovať prenajatie iných obchodných priestorov v tom istom obchodnom centre ďalším nájomcom. Podľa lotyšskej vnútroštátnej judikatúry je referenčný nájomca veľkoplošný obchod, ktorý ponúka tovar na bežnú spotrebu a v obchodnom centre spravidla zaberá najväčšiu plochu.

Táto doložka exkluzivity pritiahla pozornosť lotyšskej Rady pre hospodársku súťaž (ďalej len „RHS“), ktorá rozhodla, že predmetné dojednanie predstavuje vertikálnu dohodu s cieľom  vylúčiť, obmedziť alebo narušiť hospodársku súťaž. Podľa RHS teda nebolo nutné ďalej preukazovať, či sa v praxi sťažil prístup na trh pre iné hospodárske subjekty a spoločnosti Maxima Latvija bola uložená pokuta vo výške cca 35.000,- eur.

Spor sa dostal až na lotyšský Najvyšší súd, ktorý si nebol istý, či sa takáto dohoda posudzuje ako porušenie hospodárskej súťaže „z hľadiska cieľa“ alebo „z hľadiska následku“. Vzhľadom na podobnosť § 11 ods. 1 lotyšského zákona o hospodárskej súťaži a článku 101 ZFEÚ, lotyšský Najvyšší súd prerušil konanie a v rámci prejudiciálneho konania sa obrátil na Súdny dvor EÚ.

Argumentácia Súdneho dvora EÚ

Lotyšský Najvyšší súd sa na Súdny dvor EÚ obrátil s otázkou, či nájomná zmluva obsahujúca doložku exkluzivity v prospech nájomcu môže byť škodlivá pre hospodársku súťaž z hľadiska cieľa; ak nie, či sa takéto dojednanie môže považovať protisúťažné z hľadiska následku, a aký test má byť použitý na zistenie skutočného vplyvu na hospodársku súťaž.

V prvom rade sa Súdny dvor EÚ priklonil k reštriktívnemu výkladu pojmu obmedzenie „z hľadiska cieľa“, rovnako ako v prípade Cartes Bancaires. Podľa Súdneho dvora EÚ ho možno uplatniť iba na určité typy koordinácie medzi podnikmi, ktoré majú dostatočný stupeň škodlivosti na hospodársku súťaž. Len v tom prípade je možné sa domnievať, že preskúmanie ich účinkov na súťaž nie je nevyhnutné.

Súdny dvor EÚ konštatoval, že v tomto prípade išlo o vertikálne dohody medzi spoločnosťami, ktoré si navzájom nekonkurovali. Predmetné dohody, podľa Súdneho dvora EÚ, síce mohli mať za následok potenciálne obmedzenie prístupu konkurentov Maxima Latvija na trh, ale nie je možné ich považovať iba na základe ich samotnej povahy za škodlivé pre súťaž. Najmä vzhľadom na hospodársky kontext v ktorom sa takéto dohody uzatvárajú, Súdny dvor EÚ jednoznačne vylúčil posúdenie dohody z hľadiska cieľa a priklonil sa k posudzovaniu z hľadiska následku.

Ďalšou posudzovanou otázkou bolo, v akom prípade možno predmetné dohody považovať za dohody, ktoré majú za následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže.

Súdny dvor EÚ v zásade použil rovnaký dvojstupňový test ako aj v predchádzajúcom prípade Delimitis[3], ktorý zahŕňa celkovú analýzu ekonomického a právneho kontextu predmetných dohôd a konkurenčné podmienky na relevantnom trhu.

Prvý stupeň Delimitis testu zahŕňa prešetrenie všetkých faktorov ovplyvňujúcich prístup na trh a konkurenčné podmienky na tomto trhu. Účelom je zistenie, či sa konkurenti môžu usadiť v spádových oblastiach v okolí obchodného centra – či už v priestoroch blízkych obchodných centier alebo v iných obchodných priestoroch v okolí. Pri tomto kroku sa posudzuje nielen dostupnosť a obsadenosť priestorov, ale aj existencia hospodárskych, správnych alebo regulačných bariér brániacich vstupu na trh. Taktiež sa prihliada na veľkosť a počet podnikov obchodujúcich na relevantnom trhu, stupeň koncentrácie trhu ako aj vernosť zákazníkov k jednej značke.

Ak je na základe prvého stupňa testu – analýzy hospodárskeho a právneho kontextu dohody a špecifík relevantného trhu – jednoznačne dané, že predmetné dohody sťažujú konkurentom prístup na trh, možno pristúpiť k druhému stupňu Delimitis testu. V druhom stupni konajúci protimonopolný orgán musí analyzovať mieru, akou predmetné dohody spoločne prispievajú k uzavretiu tohto trhu na úkor konkurentov. Pritom sa berie do úvahy postavenie každej zo strán dohody na trhu a doba trvania predmetných dohôd.

Záver

V rozsudku Maxima Latvija Súdny dvor EÚ potvrdil svoj striktný postoj k definícii dohôd, ktoré majú za cieľ obmedziť hospodársku súťaž. Na rozdiel od rozhodnutia RHS, Súdny dvor EÚ konštatoval, že nájomné zmluvy obsahujúce doložku exkluzivity v prospech nájomcu nemôžu byť považované za obmedzujúce hospodársku súťaž z hľadiska cieľa. Môžu však obmedzovať hospodársku súťaž svojimi následkami, a v tom prípade protimonopolné orgány musia prikročiť ku komplexnej hospodárskej a právnej analýze príslušného prípadu, ako je uvedené vyššie.

[1] Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Cartes Bancaires, C-32/11

[2] Ustanovenie čl. 101 ods. 3 ZFEÚ: „Ustanovenia odseku 1 sa však neuplatnia na dohody alebo kategórie dohôd medzi podnikateľmi, rozhodnutia alebo kategórie rozhodnutí združení podnikateľov, zosúladené postupy alebo kategórie zosúladených postupov, ktoré prispievajú k zlepšeniu výroby alebo distribúcie tovaru alebo k podpore technického alebo hospodárskeho pokroku, pričom umožňujú spotrebiteľom primeraný podiel na výhodách z toho vyplývajúcich, a ktoré: a) neukladajú príslušným podnikateľom obmedzenia, ktoré nie sú nevyhnutné pre dosiahnutie týchto cieľov; b) neumožňujú týmto podnikateľom vylúčiť hospodársku súťaž vo vzťahu k podstatnej časti daných výrobkov.“

[3] Stergios Delimitis / Henninger Bräu AG, C-234/89