INŠTITÚTY “REPRESENTATIONS AND WARRANTIES” PRI PREVODOCH VLASTNÍCKEHO PRÁVA V PODMIENKACH SLOVENSKEJ PRÁVNEJ ÚPRAVY

S rastúcim ekonomickým trendom dochádza aj v podmienkach Slovenskej republiky k nárastu transakcií, v rámci ktorých sa v transakčnej dokumentácii udomácnili inštitúty „representations and warranties“. V tomto článku sa zaoberáme stručným načrtnutím problematiky „representations and warranties“ vo vzťahu k prevodu vlastníckeho práva k veciam, tzv. „asset deal“ (teda keď predmetom prevodu sú konkrétne aktíva).

Význam „representations and warranties“

Inštitúty „representations and warranties“ majú svoj pôvod v angloamerickom systéme práva. Postupný prienik týchto inštitútov do podmienok slovenského právneho systému z anglosaského práva je dôsledkom globalizácie.

Preklad „representations and warranties“ by mal znieť ako vyhlásenia (prehlásenia) a záruky (ubezpečenia). Slovenský právny poriadok doposiaľ nepozná tieto inštitúty v zmysle, ktoré im pripisujú anglosaské právne poriadky. Ani slovenská judikatúra v tomto ohľade zatiaľ nepriniesla rozhodnutie, ktoré by ozrejmilo charakter, prípadne ich právnu záväznosť v podmienkach slovenského právneho poriadku.

Je bežnou praxou, že ustanovenia „representations and warranties“ sú v rámci transakčnej dokumentácie zväčša zahrnuté do jedného celku. Ide len o ich formálne zachytenie, keďže v zmysle anglosaských právnych poriadkov sa považujú za odlišné inštitúty s rôznymi právnymi dôsledkami.[1]

„Representations“ určitú skutočnosť potvrdzujú, resp. subjekt prostredníctvom nich niečo vyhlasuje (sľubuje). V podmienkach anglosaských právnych poriadkov sa vo všeobecnosti akceptuje, že „representations“ nemajú charakter zmluvnej podmienky a ich nepravdivosť nezakladá porušenie zmluvy. V prípade nepravdivého vyhlásenia sa osoba, ktorá toto vyhlásenie poskytla dopustí civilného deliktu tzv. „misrepresentation“ a osoba dotknutá nepravdivými „representations“ bude mať zväčša právo na odstúpenie od zmluvy.

„Warranty“ je záruka resp. ubezpečenie o určitej skutočnosti, najmä o aktívach, ktoré majú byť predmetom prevodu. Ich účelom je podanie informácie o stave k určitému dátumu, na ktorú sa druhá strana môže spoliehať.

Nakoľko uzatvorením transakcie kupujúci zväčša preberá riziká spojené s predmetom transakcie, za účelom minimalizovania rizika požaduje ochranu, že nadobudne predmet transakcie tak, ako mu bol predávajúcim prezentovaný. Túto ochranu mu, okrem iného, poskytujú „warranties“.

Súčasťou transakcií je síce v prevažnej miere aj právna previerka (due diligence) predmetu prevodu. V rámci due diligence však nie je vždy možné (či už z dôvodu nedostatku informácií alebo limitovaného rozsahu due diligence) preskúmať všetky skutočnosti, ktoré majú alebo mohli mať vplyv na uzatvorenie transakcie a prípadné nároky zmluvných strán.

Strany sa preto snažia súvisiace riziká, okrem iného, eliminovať prostredníctvom inštitútov „representations and warranties“. Je však potrebné uviesť, že nemajú nahrádzať úlohu právnej previerky, ani naopak. Ich účelom je diverzifikácia rizika medzi zmluvnými stranami a vytvorenie právneho rámca pre prípadné nároky, ktoré stranám môžu vzniknúť a ktorých sa môžu domáhať, ak by sa „representations and warranties“, na ktoré sa pri uzatvorení zmluvy spoliehali, ukázali ako nepravdivé.

Dôsledky porušenia „representations and warranties“

Vzhľadom na absenciu úpravy týchto inštitútov v podmienkach slovenského právneho poriadku, je na mieste otázka, aké nároky si strana poškodená nepravdivosťou „representations and warranties“ môže uplatňovať, ako aj otázka, či sú dohodnuté nároky vymožiteľné.

V zmysle všeobecného princípu uplatňovaného v Slovenskej republike „čo nie je zakázané je dovolené“, sme názoru, že je povolené a zároveň žiaduce, aby si strany v zmluve dojednali následky a prípadné nároky, ktoré sa uplatnia ak sa „representations and warranties“ ukážu ako nepravdivé. Takéto dojednania im pravdepodobne do budúcnosti uľahčia uplatňovanie ich práv a nárokov voči druhej strane, ktorá nepravdivé „representations and warranties“ poskytla.

Inak povedané, aj napriek absencii slovenskej právnej úpravy, strany si v rámci zmluvnej voľnosti môžu dohodnúť obsah „representations and warranties“, ako aj prípadne nároky v prípade ich porušenia, pokiaľ to nie je právnymi predpismi zakázané, resp. pokiaľ nie sú v rozpore s platným právnym poriadkom.

Strany musia venovať následkom nepravdivosti „representations and warranties“ značnú pozornosť v procese tvorby zmluvnej dokumentácie. Zároveň je žiaduce štruktúrovať nároky z nepravdivých „representations and warranties“ jedným z viacerých možných spôsobov. Do úvahy prichádza najmä nárok na plnenie z dôvodu zodpovednosti za vady, nárok na náhradu škody, nárok na zmluvnú pokutu, úprava kúpnej ceny prípadne ustanovenie dôvodu na odstúpenie od zmluvy. Každý z týchto spôsobov je v istom zmysle špecifický, má určité obmedzenia, výhody a nevýhody oproti iným spôsobom. Preto voľba medzi možnosťami úpravy dôsledkov ich porušenia v transakčnej dokumentácii patrí medzi základné a veľmi dôležité otázky pri negociáciách a tvorbe transakčnej dokumentácie.

V súvislosti so zmluvnou pokutou je potrebné si uvedomiť, že nárok na zaplatenie dohodnutej zmluvnej pokuty sa viaže na prípady porušenia zmluvnej alebo zákonnej povinnosti. Tu je však potrebné uviesť, že „warranties“ sú zväčša koncipované ako uistenia, preto nemožno vylúčiť, že v prípade súdneho sporu by dohodnutá a následne uplatňovaná zmluvná pokuta nebola priznaná, keďže v podmienkach slovenského právneho poriadku by nešlo o porušenie povinnosti. Preto je žiaduce, pri koncipovaní „warranties“ venovať zvýšenú pozornosť ich formulácii vo forme povinnosti, čo však v niektorých prípadoch môže predstavovať značné obtiaže.

Zodpovednosť za vady

V zmysle § 420 Obchodného zákonníka je predávajúci povinný dodať tovar v množstve, akosti a vyhotovení, ktoré určuje zmluva. Účelom „representations and warranties“ je preto pri „asset deale“ deklarovať vlastnosti prevádzaných aktív požadované kupujúcim a potvrdené predávajúcim a tým zabezpečiť, aby prevádzané aktíva zodpovedali množstvu, akosti a vyhotoveniu, ktoré určuje zmluva. Porušenie „representations and warranties“ by bolo následne chápané ako dodanie tovaru, ktorého skutočné vlastnosti sú v rozpore s dohodou strán v zmluve, teda dodanie tovaru vadného. Je žiaduce, aby si strany v zmluve upravili nároky pre prípad, ak sa preukáže, že aktíva nespĺňajú kvalitatívne alebo kvantitatívne znaky v zmysle zmluvných dojednaní. Ak však zmluva výslovne neupravuje následky nepravdivosti „representations and warranties“ a prípadné nároky, sme názoru, že poškodená strana si môže uplatňovať, okrem iného, nároky v zmysle ustanovení o zodpovednosti za vady.

Na prevod vo forme kúpnej zmluvy podľa § 409 Obchodného zákonníka[2] by sa mali analogicky uplatňovať ustanovenia o zodpovednosti za vady podľa § 422 a nasl. Obchodného zákonníka. Aplikáciou § 436 Obchodného zákonníka, by kupujúcemu mohli vzniknúť nároky z vád tovaru a to:

  1. požadovať odstránenie vád dodaním náhradného tovaru za vadný tovar, dodanie chýbajúceho tovaru a požadovať odstránenie právnych vád;
  2. požadovať odstránenie vád opravou tovaru, ak sú vady opraviteľné;
  3. požadovať primeranú zľavu z kúpnej ceny; alebo
  4. odstúpiť od zmluvy.

Podľa nášho názoru sa však zodpovednosť za vady môže uplatniť len vo vzťahu k „warranties“ vzťahujúcim sa k samotným aktívam (napr. nehnuteľnostiam). Otázna by bola vymožiteľnosť týkajúca sa napr. platne založenej a existujúcej spoločnosti.

Aj napriek skutočnosti, že je zväčša obtiažne predvídať všetky možné scenáre porušenia zmluvy, je vhodné v zmluve upraviť, vzhľadom na ekonomický účel „representations and warranties“, následky nepravdivosti resp. ich porušenia a to najmä z dôvodu, že strany zväčša nemajú záujem na ukončení zmluvy ale na reparácií vád poskytnutého plnenia.

Zodpovednosť za škodu

Ak by sme k chápaniu „representations and warranties“ pristúpili ako k záväzku zmluvnej strany, do úvahy by prichádzalo uplatnenie náhrady škody podľa § 373 Obchodného zákonníka, alternatívne podľa § 420 Občianskeho zákonníka[3]. Ako však niektorí autori venujúci sa problematike „representations and warranties“ uvádzajú, koncepcia vyvodenia zodpovednosti za škodu z dôvodu ich nepravdivosti by bola problematická vzhľadom na skutočnosť, že obsahom záväzku podľa § 494 Občianskeho zákonníka je niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo trpieť.[4]

„Alternatívne by bolo možné tvrdiť, že povinnosť dať pravdivé vyhlásenie vyplýva zo všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka.“[5] Závisí teda od povahy konkrétneho vyhlásenia alebo záruky ako aj od celkovej právnej štruktúry nastavenia „representations and warranties“ v zmluve, či možno v prípade ich nepravdivosti uplatniť zodpovednosť za škodu.

Sľub odškodnenia

Ako ďalší z prostriedkov zabezpečenia nárokov v prípade nepravdivosti „representations and warranties“ je v akvizičných zmluvách zväčša uvádzaný sľub odškodnenia podľa § 725 a nasl. Obchodného zákonníka. Podstatou sľubu odškodnenia (indemnizačného prehlásenia) je záväzok sľubujúceho nahradiť príjemcovi sľubu škodu, ktorá mu vznikne z určitého jeho konania, o ktoré ho sľubujúci žiada, a na ktoré nie je príjemca sľubu povinný.

Aj tu je však potrebné venovať náležitú pozornosť formulácii sľubu odškodnenia. „Konanie príjemcu sľubu, o ktoré sľubujúci žiada, musí byť uvedené, pretože inak by išlo o neplatný právny úkon pre jeho neurčitosť podľa § 37 Občianskeho zákonníka.“[6]

Ako príklad vo vzťahu k „warranties“ možno uviesť znenie, kedy sľubujúci (rozumej predávajúci) požiadal príjemcu sľubu, aby sa spoľahol na pravdivosť, úplnosť, presnosť alebo správnosť „warranties“ poskytnutých sľubujúcim resp. na splnenie záväzkov sľubujúceho (predávajúceho) podľa zmluvy, na ktoré však príjemca sľubu (rozumej kupujúceho) nie je povinný sa spoľahnúť. Na základe sľubu odškodnenia inkorporovaného do zmluvy by sľubujúci bol povinný nahradiť náklady a škodu, ktoré príjemcovi sľubu vzniknú v súvislosti s konaním, o ktoré sľubujúci požiadal.

Inými slovami, kupujúcemu by v prípade nepravdivosti „warranties“ alebo porušenia záväzkov podľa zmluvy mal vzniknúť nárok na náhradu nákladov a škody v dôsledku ich nepravdivosti, resp. v dôsledku nesplnenia záväzkov predávajúcim. Je však nutné uviesť, že vzhľadom na chýbajúcu judikatúru nie je možné s určitosťou prezumovať, ako by sa s otázkou sľubu odškodnenia vo vzťahu k nepravdivým „warranties“ vysporiadali súdy, a to napr. aj z dôvodu, či je možné za konanie považovať spoľahnutie sa kupujúceho na ich pravdivosť.

Za účelom zvýšenej ochrany kupujúceho je otázne, či nie je vhodné v zmluve vylúčiť ustanovenie § 728 Obchodného zákonníka, podľa ktorého príjemca sľubu je povinný na účet sľubujúceho vykonať včas opatrenia potrebné na odvrátenie škody alebo jej obmedzenie na najnutnejšiu mieru. Uvedené vyplýva zo skutočnosti, že v praxi môže najmä vo vzťahu k „warranties“ vzniknúť spor do akej miery sa kupujúci mohol spoliehať na ich pravdivosť. Inými slovami, či príjemca sľubu resp. kupujúci nebol povinný prijať opatrenia, ktorými by dokázal zistiť ich nepravdivosť, a tak odvrátiť škodu resp. ju obmedziť.

Relatívna neplatnosť podľa § 49a Občianskeho zákonníka

Okrem vyššie uvedeného do úvahy prichádza aj uplatnenie relatívnej neplatnosti podľa § 49a Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo skutočností, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

V praxi môže nastať situácia, že zmluva bola uzatvorená v omyle, keďže strana vychádzala zo skutočností – „representations and warranties“, ktoré boli pre jej uzatvorenie rozhodujúce. V danom prípade je potrebné posúdiť, či každé „representations and warranties“ predstavuje skutočnosť rozhodujúcu pre uzatvorenie zmluvy, a teda, či zakladá dôvod na dovolávanie sa neplatnosti zmluvy. Relatívna neplatnosť sa môže vzťahovať za splnenia podmienok uvedených v § 41 Občianskeho zákonníka[7] len na časť právneho úkonu, t.j. zmluvy. Dôsledkom relatívnej neplatnosti je, že zmluva by bola neplatná ex tunc, t.j. od počiatku.

V tomto kontexte je žiaduce spomenúť Uznesenie NS ČR spis. zn. 29 Odo 564/2006, v rámci ktorého sa súd zaoberal aplikáciou ustanovení o omyle v prípade nepravdivých vyhlásení. NS ČR vyslovil názor, že v prípade ak sa účastníci dohodli na vysporiadaní práv zo zodpovednosti za vady odlišne, než ustanovuje dispozitívna úprava vysporiadania v českom Obchodnom zákonníku, vylúčili tým právo kupujúceho na odstúpenie od zmluvy. Tým však nevylúčili relatívnu neplatnosť zmluvy podľa § 49a českého Občianskeho zákonníka.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že slovenský právny poriadok napriek absencii ucelenej úpravy „representations and warranties“ poskytuje účastníkom právnych vzťahov pri prevodoch vlastníckeho práva možnosti ich zakotvenia do vzájomných práv a povinností. Je však nevyhnutné vzhľadom na konkrétny prípad vždy zvoliť správnu formu, jednotlivé vyhlásenia a záruky správne definovať a vhodne upraviť dôsledky ich prípadnej nepravdivosti alebo porušenia.

 

 

[1] Sycamore Bidco Ltd v. Breslin & Anor [2012] EWHC 3443 (Ch) (30 November 2012) England and Wales High Court (Chancery Division) Decisions. Dostupné na: http://www.bailii.org/ew/cases/EWHC/Ch/2012/3443.html

[2]  Zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov

[3]  Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov

[4]  GYÁRFÁŠ, J.: Inštitút „representations and warranties“ v slovenskom práve. In: Bulletin slovenskej advokácie, 3/2013, s. 29

[5]  GYÁRFÁŠ, J.: Inštitút „representations and warranties“ v slovenskom práve. In: Bulletin slovenskej advokácie, 3/2013, s. 29

[6] PATAKYOVÁ, M. a kol.: Obchodný zákonník. Komentár. 5. Vydanie Bratislava: C. H. BECK, 2016, s.1587

[7] Ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.