K ROZSAHU VIAZANOSTI CIVILNÉHO SÚDU TRESTNÝM ROZSUDKOM PRI ROZHODOVANÍ O NÁROKU NA NÁHRADU ŠKODY SPÔSOBENEJ TRESTNÝM ČINOM
Civilný súd je v konaní viazaný rozhodnutím trestného súdu o tom, že bol spáchaný trestný čin a o tom, kto ho spáchal. Ustanovenie § 193 Civilného sporového poriadku [2] sa zdá byť pomerne jasné a zrozumiteľné. Nejednotná rozhodovacia prax civilných súdov však ukazuje, že tomu tak ani zďaleka nie je.
Vyslovenie povinnosti obžalovaného (škodcu) na náhradu škody spôsobenej trestným činom priamo v odsudzujúcom trestnom rozsudku je pomerne výnimočné. Trestné súdy v adhéznom konaní [3] o nároku poškodeného totiž spravidla rozhodujú tak, že poškodeného s jeho nárokom v zmysle ustanovenia § 288 ods. 1 Trestného poriadku [4] odkazujú na civilné konanie.
V civilnom konaní o náhradu škody je právoplatný odsudzujúci rozsudok často kľúčovým dôkazom, ktorý sa vzťahuje tak k základu uplatneného nároku, ako aj k výške žalovanej sumy. V praxi sú časté situácie, keď sa škodca (právoplatne odsúdený v trestnom konaní) v civilnom konaní snaží spochybňovať svoju vinu preukázanú v trestnom konaní, prípadne výšku škody spôsobenej jeho protiprávnym konaním.
Civilný súd by mal takýmto tendenciám škodcu zamedziť a nemal by sa nechať vtiahnuť do situácie, v ktorej bude bezdôvodne vykonávať dokazovanie najmä vo vzťahu k základu nároku (v niektorých prípadoch aj vo vzťahu k výške škody) ustálenému vo výroku právoplatného odsudzujúceho rozsudku.
Takýto postup civilného súdu má oporu v ustanovení § 193 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého: „Súd je viazaný […] rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a o tom, kto ho spáchal.“
Nakoľko citované ustanovenie znie celkom jasne a zrozumiteľne, mohlo by sa na prvý pohľad javiť, že civilným súdom jeho správny výklad a aplikácia nespôsobujú problémy. Avšak, práve z rozhodovacej praxe civilných súdov vyplýva, že tomu tak nie je. Výklad tohto ustanovenia civilnými súdmi je nejednotný, čo viedlo k vytvoreniu dvoch protichodných výkladových koncepcií.
Prvá výkladová koncepcia. Časť civilných súdov ustanovenie § 193 Civilného sporového poriadku vykladá tak, že pokiaľ trestný súd vo výroku odsudzujúceho rozsudku ustáli, že následkom spáchania trestného činu je vznik škody v určitej minimálnej výške, je civilný súd povinný takto zistené závery trestného súdu v celom rozsahu rešpektovať. Civilný súd je viazaný minimálnou výškou škody zistenou v trestnom konaní, pričom v civilnom konaní môže zisťovať iba škodu vyššiu než bola ustálená v odsudzujúcom rozsudku.
Druhá výkladová koncepcia. Civilné súdy presadzujúce túto výkladovú koncepciu vykladajú ustanovenie § 193 Civilného sporového poriadku tak, že civilný súd je viazaný odsudzujúcim rozsudkom výlučne v tom smere, že je ním preukázané spáchanie trestného činu a osoba páchateľa. Civilný súd však nie je vôbec viazaný výškou škody (ani v prípade, že je minimálna výška škody kvalifikačným znakom skutkovej podstaty trestného činu), ako ani skutkovým základom uplatneného nároku tak, ako ho zistil trestný súd. Civilný súd je v rámci svojej právomoci podľa ustanovenia § 3 Civilného sporového poriadku vždy oprávnený zisťovať a posudzovať celý uplatnený nárok čo do jeho základu aj výšky bez viazanosti trestným rozsudkom.
Vyššie naznačená nejednotnosť civilných súdov pri výklade ustanovenia § 193 Civilného sporového poriadku vedie často v praxi k paradoxným situáciám, keď civilné súdy rozhodujú o nároku na náhradu škody, založenom na totožnom skutkovom základe, diametrálne odlišne. Zatiaľ čo jeden civilný súd žalobe v celom rozsahu vyhovie, iný civilný súd žalobu zamietne.
Preto sa v tejto súvislosti javí ako zásadná otázka: V akom rozsahu sú závery právoplatného odsudzujúceho trestného rozsudku záväzné pre civilný súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody spôsobenej trestným činom?
Je totiž nesporné, že práve vyriešenie tejto otázky má priamy dopad na rozsah dokazovania zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu (základu nároku) a jej výšky civilným súdom.
Trestnoprávne východiská
Pri zodpovedaní vyššie nastolenej otázky je potrebné vziať do úvahy nasledovné trestnoprávne východiská.
i) Trestný čin [5] je protiprávny čin, ktorého znaky (tzv. znaky skutkovej podstaty) sú uvedené v Trestnom zákone, [6] a to jednak v osobitnej časti, ako aj vo všeobecnej časti, pričom tvoria nerozlučnú jednotu. [7] Skutková podstata trestného činu obsahuje štyri základné kvalifikačné znaky, a to a) subjekt – páchateľa, b) subjektívnu stránku – zavinenie vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti, c) objekt – záujem chránený Trestným zákonom a d) objektívnu stránku – konanie páchateľa, resp. opomenutie konania páchateľom v prípade, keď bol povinný konať.V prípade niektorých trestných činov (napr. podvod, sprenevera a ďalšie) k týmto štyrom základným kvalifikačným znakom povinne pristupujú aj ďalšie kvalifikačné znaky, napr. vznik škodového následku (spôsobenie škody inému), či kvalifikovaná škoda [8] (t.j. minimálna výška škody potrebná na spáchanie trestného činu).Aby bolo možné vo výroku trestného rozsudku ustáliť, že určitá osoba spáchala určitý trestný čin, musia byť preukázateľne splnené všetky znaky skutkovej podstaty daného trestného činu).
Ak by trestný súd v rámci trestného konania nemal za preukázané naplnenie kvalifikačného znaku vzniku škodlivého následku (t. j. naplnenie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu) a kvalifikovanej škody pri tých trestných činoch, pri ktorých to Trestný zákon obligatórne vyžaduje, nemohol by v odcudzujúcom rozsudku ustáliť, kto je páchateľom – škodcom a kto poškodeným, v čom spočíva protiprávne konanie, škodu, príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody, zavinenie škodcu, ako ani minimálnu výšku spôsobenej škody.
V takom prípade by trestný súd nemohol páchateľa uznať za vinného zo spáchania takého trestného činu a poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody odkázať na civilné konanie.
ii) Civilný súd je v konaní o náhradu škody viazaný výrokom právoplatného odsudzujúceho rozsudku. Výrok odsudzujúceho rozsudku obsahuje právnu časť a skutkovú časť. [9] Z výroku o vine treba vždy vychádzať ako z celku a brať do úvahy jeho právnu aj jeho skutkovú časť. Práve skutková časť výroku rieši naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu konkrétnym konaním páchateľa. [10]
V prípade, že došlo k spáchaniu trestného činu, ktorého kvalifikačným znakom je vznik škodlivého následku či kvalifikovaná škoda, súčasťou skutkovej časti výroku je aj ustálenie naplnenia predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, určenie kvalifikovanej škody a označenie poškodeného subjektu.
Skutková časť výroku odsudzujúceho rozsudku v takomto prípade teda deklaruje nielen zavinené protiprávne konanie páchateľa – škodcu, ale aj vznik škody a existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vzniknutou škodou, príp. aj (minimálnu) výšku spôsobenej škody.
K rozsahu viazanosti civilného súdu trestným rozsudkom v časti týkajúcej sa základu nároku na náhradu škody
Už zo samotných vyššie definovaných trestnoprávnych východísk vyplýva, že viazanosť civilného súdu výrokom odsudzujúceho rozsudku znamená, že sa prejavuje vo vzťahu k všetkým znakom skutkovej podstaty konkrétneho trestného činu.
Inými slovami, v civilnom konaní si konajúci súd nemôže urobiť úsudok o tom, či boli naplnené znaky skutkovej podstaty určitého trestného činu. Pokiaľ je súčasťou skutkovej podstaty aj vznik (existencia) škodlivého následku, je civilný súd viazaný nielen záverom trestného súdu o zavinenom protiprávnom konaní páchateľa, ale aj o vzniku škody a existencii príčinnej súvislosti medzi zavineným protiprávnym konaním páchateľa a spôsobenou škodou.
Ústavný súd SR vo viacerých svojich rozhodnutiach Druhú výkladovú koncepciu v tejto časti podrobil značnej kritike a označil ju za ústavne nekonformnú.
Uvádzame dva nálezy, v ktorých Ústavný súd SR poskytuje návod, ako ustanovenie § 193 Civilného sporového poriadku správne vykladať a aplikovať:
Nález Ústavného súdu SR zo dňa 29.05.2014, sp. zn. III. ÚS 507/2013. V predmetom prípade sa Ústavný súd zaoberal sťažnosťou sťažovateľky – škodcu, ktorá bola právoplatným trestným rozsudkom uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu sprenevery podľa ustanovenia § 248 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Vo výroku trestného rozsudku bolo ustálené, že poškodenému – žalobcovi bola uvedeným trestným činom spôsobená škoda. Žalobca bol so svojim nárokom na náhradu škody odkázaný na civilné konanie.
Prvostupňový súd žalobe poškodeného na náhradu škody vyhovel. Najvyšší súd SR ako odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdil. Oba súdy v súlade s ustanovením § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (v súčasnosti § 193 Civilného sporového poriadku) vychádzali z toho, že základ nároku bol vo výroku trestného rozsudku ustálený, a preto v tomto smere nevykonávali dokazovanie.
Sťažovateľka proti rozsudku Najvyššieho súdu SR podala ústavnú sťažnosť, v ktorej okrem iného namietala, že odvolací súd sa v odvolacom konaní nevysporiadal s jej námietkou o tom, že v civilnom konaní neboli preukázané predpoklady vzniku jej zodpovednosti za škodu.
Ústavný súd SR námietku sťažovateľky vyhodnotil ako nedôvodnú a konštatoval:
„V civilnom konaní si konajúci súd nemôže urobiť úsudok o tom, či boli naplnené znaky skutkovej podstaty určitého trestného činu. […] Objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu sprenevery je daná okrem iného prisvojením si cudzej veci. Následkom protiprávneho konania musí byť vznik škody (… a spôsobí tak na cudzom majetku škodu…). […] Ak teda okresný súd v trestnej veci právoplatne rozhodol o tom, že sťažovateľka spáchala trestný čin sprenevery, potom záväznosť jeho rozsudku pre súdy v civilnom konaní podľa § 135 ods. 1 OSP znamená aj záväznosť v otázke existencie zavineného protiprávneho konania sťažovateľky, vzniku škodlivého následku a príčinnej súvislosti medzi nimi. […] Ak za daných okolností krajský súd a najvyšší súd v konaní o náhradu škody vychádzali zo skutkových a právnych záverov plynúcich zo súvisiacej trestnej veci, nemožno podľa názoru ústavného súdu ich postoju nič vyčítať, pretože podľa § 135 ods. 1 OSP závery trestného konania boli civilné súdy povinné rešpektovať. Uvedený záver by platil aj v prípade, že by sa v civilnom sporovom konaní krajský súd a najvyšší súd so závermi z trestnej veci nestotožňovali.“
Nález ústavného súdu SR zo dňa 23.11.2011, sp. zn. I. ÚS 269/2011. Ústavný súd SR sa v tomto prípade zaoberal sťažnosťou sťažovateľa – poškodeného, ktorého žalobu na náhradu škody všeobecné civilné súdy zamietli z dôvodu, že nemali za preukázanú existenciu škody, resp. vznik škody na strane poškodeného. Vo výroku právoplatného odsudzujúceho rozsudku bolo pritom jednoznačne ustálené, že žalovaný svojím protiprávnym konaním spôsobil sťažovateľovi škodu najmenej vo výške 60.000,- SK.
Rozhodnutia všeobecných civilných súdov v tomto prípade aplikovali gramatický výklad ustanovenia § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (v súčasnosti § 193 Civilného sporového poriadku), podľa ktorého sú civilné súdy v konaní o náhradu škody viazané výlučne tým, že bol spáchaný trestný čin a kto tento trestný čin spáchal. Nie sú však viazané základom nároku tak, ako ho zistil trestný súd.
Ústavný súd SR námietku sťažovateľa vyhodnotil ako dôvodnú a konštatoval:
„Najvyšší súd sa nevyrovnal so skutočnosťou, že zákonným znakom skutkovej podstaty trestného činu sprenevery je „spôsobenie škody na cudzom majetku“. Z právnej kvalifikácie skutku, ako aj zo skutkovej vety rozsudku trestného súdu vyplýva, že v dôsledku trestného činu sprenevery odsúdeného došlo u sťažovateľa ako poškodeného k spôsobeniu škody. […] Ústavne súladný výklad uvedeného ustanovenia vyžaduje, aby súdy zúčastnené na rozhodovaní o nej boli viazané odsudzujúcim rozsudkom trestného súdu vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia odsúdeného a trestným súdom boli zistené, to platí aj o zistení vzniku škody u poškodeného v dôsledku protiprávneho konania odsúdeného. […] Z uvedeného vyplýva, že výklad § 135 OSP použitý v rozsudku najvyššieho súdu vedie v konečnom dôsledku k nerešpektovaniu záverov právoplatného trestného rozsudku, čo je v rozpore s princípom právnej istoty ktorý, ako už ústavný súd opakovane vyslovil aj v rámci svojej judikatúry musí byť rešpektovaný aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických a právnických osôb k orgánom verejnej moci. […] Výklad ustanovenia § 135 OSP, ktorým uvedené ustanovenie aplikoval v predmetnej veci najvyšší súd vedie aj k narušeniu princípu práva na spravodlivý proces, keďže znemožňuje poškodenému v trestnom konaní, ktorý bol so svojim nárokom na náhradu škody odkázaný na jeho uplatnenie v rámci občianskoprávneho konania, aby sa ho úspešne dovolal napriek existencii právoplatného rozsudku vydaného v trestnom konaní, v ktorom bola jeho škoda uznaná a konštatovaná. […] Ústavný súd s ohľadom na uvedené konštatuje, že rozsah viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v občianskom súdnom konaní v prípadoch, v ktorých sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní, nemožno obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t. j. o spáchaní trestného činu a o tom, kto ho spáchal.“
V tejto súvislosti vzniká otázka, či sa tieto závery Ústavného súdu SR majú aplikovať bezvýnimočne. Narážame totiž na určité špecifické situácie, napríklad keď v odsudzujúcom rozsudku je ustálené zavinené protiprávne konanie páchateľa, avšak celkové okolnosti prípadu (vyplývajúce spravidla už z odôvodnenia trestného rozsudku alebo z obsahu pripojeného trestného spisu) nasvedčujú tomu, že na vzniku škody sa určitou mierou zavinenia podieľala aj iná osoba, resp. aj sám poškodený.
K uvedenému celkom jednoznačné stanovisko zaujal Najvyšší súd ČR tak, že:
„Rozhodnutí o tom, že byl spáchán přestupek, znamená vždy konstatování zaviněného protiprávního jednání určitého pachatele a proto ve smyslu § 135 odst. 1 o. s. ř. je soud tímto rozhodnutím vázán, avšak pouze pokud jde právě o jednání tohoto pachatele. Jestliže však okolnosti případu nasvědčují, že na vzniku škody se kromě pachatele přestupku mohla podílet svým jednáním i další osoba, není soud při zkoumání podmínek spoluodpovědnosti této další osoby výrokem o vině pachatele přestupku podle § 135 odst. 1 o.s.ř. vázán. V daném případě tedy pravomocné postižení žalobkyně pro přestupek nepřináší automaticky závěr, že škoda byla způsobena výlučně jejím zaviněním (§ 441 věta za středníkem obč. zák.), a nezbavuje soud povinnosti zabývat se tím, nakolik se na vzniku škody podílelo i jednání nezjištěného (tedy ani v trestním či přestupkovém řízení nestíhaného) řidiče, to znamená jeho účastí na vzniku škody a podmínkami a rozsahem jeho odpovědnosti z hlediska ustanovení § 420 a § 441 věty před středníkem obč. zák.“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25 Cdo 562/99)
„Rozhodnutí, jímž byl pachatel trestného činu uznán vinným, neznamená, že škoda byla způsobena výlučně jeho zaviněním; jestliže se kromě pachatele trestního činu podílelo na vzniku škody i jednání poškozeného, není soud v občanskoprávním řízení o nároku na náhradu škody při posouzení spoluzavinění poškozeného vázán výrokem o vině pachatele podle § 135 odst. 1 OSŘ.“ (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 25 Cdo 818/2004)
Takéto úvahy Najvyššieho súdu ČR považujeme za správne a úplne aplikovateľné aj v podmienkach civilného konania v Slovenskej republike.
Skúmanie spoluzavinenia inej osoby na vzniku škody nie je ani v rozpore so závermi uvádzaných nálezov Ústavného súdu SR. Ústavný súd SR predsa výslovne konštatuje, že civilný súd je odsudzujúcim trestným rozsudkom viazaný v takom rozsahu, v akom sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie v civilnom konaní.
Výrok o vine v trestnom rozsudku však spravidla konštatuje iba zavinenie páchateľa, nikdy však nie spoluzavinenie poškodeného alebo tretej neznámej osoby. Táto skutočnosť je spravidla konštatovaná iba v odôvodnení odsudzujúceho rozsudku a môže sa premietnuť do rozhodnutia trestného súdu o výške trestu.
Bol by v rozpore s princípom právnej istoty práve taký stav, ak by civilný súd pri rozhodovaní o nároku poškodeného tak významnú okolnosť, akou je spoluzavinenie inej osoby, nezohľadnil.
K rozsahu viazanosti civilného súdu trestným rozsudkom v časti týkajúcej sa výšky škody
Na otázku rozsahu viazanosti civilného súdu trestným rozsudkom v časti týkajúcej sa výšky škody, ktorá je nevyhnutná na spáchanie príslušného trestného činu a súčasne je uvedená v skutkovej časti výroku právoplatného odsudzujúceho rozsudku, nie je možné poskytnúť jednoznačnú odpoveď.
Civilné súdy zastávajúce Druhú výkladovú koncepciu sa vo svojich rozhodnutiach opierajú spravidla o tieto rozhodnutia:
„Pokiaľ je v odsudzujúcom trestnom rozsudku uvedená výška škody ako kvalifikačný moment (škoda veľkého rozsahu, škoda nie nepatrná, značná škoda a pod.), aj keď je vo výroku rozsudku škoda presne vyčíslená, súdy v občianskom súdnom konaní sa touto časťou rozsudku necítia byť viazané. Túto úvahu treba považovať za správnu, pretože nie je v rozpore s požiadavkou vyjadrenou v ustanovení § 135 O. s. p.“ (R 27/1977)
„Súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný v zmysle § 135 ods. 1, pokiaľ ide o výšku škody. Nebolo by síce správne nevziať do úvahy závery a zistenia urobené v tomto smere v trestnom konaní, avšak v občianskom súdnom konaní musia byť podľa potreby vykonané ďalšie dôkazy zistením skutočného stavu veci.“ (R 22/1979)
Z citovanej judikatúry vyplýva celkom jednoznačný záver – civilné súdy nie sú viazané výškou škody zistenou trestným súdom v trestnom konaní (a to ani v prípade, ak je minimálna výška škody kvalifikačným znakom skutkovej podstaty trestného činu).
Na druhej strane, v rozhodovacej praxi civilných súdov zastávajúcich Prvú výkladovú koncepciu sa objavujú názory, že táto judikatúra je v súčasnosti prekonaná práve citovaným nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 23.11.2011, sp. zn. I. ÚS 269/2011.
Podľa týchto názorov: „Ústavný súd SR sa v náleze síce výslovne otázkou viazanosti civilného súdu výškou škody nezaoberá, avšak tento nález je postavený na rešpektovaní princípu právnej istoty, ktorému zodpovedá v rámci viazanosti civilného súdu znakmi skutkovej podstaty trestného činu nie len otázka, kto je škodcom, ale aj výška škody. Opačný názor je v rozpore s princípom právnej istoty, že poškodenému bola spôsobená minimálne takáto škoda.“ [11]
Je pravdou, že Ústavný súd SR v tomto svojom náleze všeobecne deklaroval, že ústavne konformný výklad ustanovenia § 193 Civilného sporového poriadku vyžaduje, aby civilné súdy boli v konaní o náhradu škody viazané právoplatným odsudzujúcim rozsudkom vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia páchateľa a boli trestným súdom v trestnom konaní riadne zistené.
Preto možno súhlasiť s tým, že pokiaľ je predpokladom naplnenia skutkovej podstaty trestného činu spôsobenie škody v určitej minimálnej výške, a trestný súd vo výroku odsudzujúceho rozsudku ustálil, že protiprávnym konaním páchateľa bola poškodenému spôsobená aspoň táto minimálna výška škody, v určitých prípadoch môže byť nerešpektovanie takto zistených záverov o výške škody civilným súdom skutočne v rozpore s princípom právnej istoty.
Na druhej strane však nemožno opomínať už skôr naznačené situácie, keď je napríklad v odsudzujúcom rozsudku síce ustálená minimálna výška škody spôsobená trestným činom, avšak celkové okolnosti prípadu (vyplývajúce spravidla už z odôvodnenia trestného rozsudku alebo z obsahu pripojeného trestného spisu) nasvedčujú tomu, že na vzniku škody v takto ustálenej výške sa určitou mierou zavinenia podieľala aj iná osoba, resp. aj sám poškodený.
Právna istota je princípom, ktorý musí byť v civilnom konaní garantovaný nielen žalobcovi (ako poškodenému trestným činom), ale aj žalovanému škodcovi (páchateľovi trestného činu).
Preto zastávame názor, že závery nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 23.11.2011, sp. zn. I. ÚS 269/2011 nemožno paušalizovať bez toho, aby civilný súd vždy zohľadňoval konkrétne okolnosti prípadu.
Bolo by totiž v rozpore s požiadavkou spravodlivého súdneho konania (a aj v rozpore s požiadavkou právnej istoty), ak by civilné súdy za každých okolností v konaní o náhradu škody zaviazali škodcu povinnosťou na náhradu celej výšky škody zistenej v trestnom konaní, a to aj v prípade, ak z ostatných okolností vyplýva, že na vzniku škody v tejto výške sa podieľal aj iný subjekt.
K otázke viazanosti civilného súdu výškou škody priznanej v adhéznom konaní
Vo vzťahu k tejto otázke medzi civilnými súdmi panuje názorová jednota. Civilný súd nie je viazaný tým, aká bola poškodenému priznaná náhrada škody v adhéznom konaní, ak poškodený v civilnom konaní tvrdí, že utrpel škodu vyššiu.
Otázkou opodstatnenosti tohto vyššieho nároku sa musí súd zaoberať aj v tom prípade, ak bol poškodený v tejto časti nároku odkázaný na civilné súdne konanie, ako aj v tom prípade, ak poškodený v adhéznom konaní uplatnil nárok nižší. [12]
Zohľadňujúc vyššie vymedzené hmotnoprávne a procesnoprávne aspekty, ako aj judikatúru najvyšších súdnych autorít, sme toho názoru, že:
Civilné súdy sú viazané právoplatným odsudzujúcim rozsudkom vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia páchateľa a trestným súdom boli zistené – to platí aj o zistení vzniku škody u poškodeného v dôsledku protiprávneho konania páchateľa (o zistení zavineného protiprávneho konania, škody a príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom škody).
Tento záver neplatí v prípade, keď síce vo výroku odsudzujúceho rozsudku je ustálené zavinené protiprávne konanie páchateľa, avšak z okolností prípadu vyplýva, že ku vzniku škody došlo spoluzavinením inej osoby. V takom prípade je civilný súd povinný pri rozhodovaní o náhrade škody túto skutočnosť zohľadniť.
Pokiaľ trestný súd v trestnom konaní zistí, že protiprávnym konaním páchateľa bola poškodenému spôsobená škoda v určitej minimálnej výške, civilný súd rozhodujúci o nároku poškodeného na náhradu škody je povinný tento záver o minimálnej výške škody rešpektovať.
To však neznamená, že civilný súd nemôže v rámci dokazovania zistiť škodu vyššiu, než aká bola ustálená v odsudzujúcom rozsudku. Vo vzťahu k tejto prevyšujúcej časti škody je civilný súd povinný vykonať dokazovanie.
Súčasne však platí, že pokiaľ je z okolností prípadu zrejmé, že ku vzniku škody v určitej výške došlo spoluzavinením ďalšej osoby (napr. poškodeného), je povinnosťou civilného súdu takúto okolnosť zohľadniť a priznať poškodenému voči škodcovi (páchateľovi trestného činu) náhradu škody len vo výške zodpovedajúcej miere spoluzavinenia páchateľa (teda aj prípadne vo výške nižšej než bola ustálená vo výroku odsudzujúceho rozsudku).
[1] Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v platnom znení
[2] Pôvodne ustanovenie § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov)
[3] Adhézne konanie je konaním o nároku poškodeného na náhradu škody spôsobenej trestným činom. Nie je samostatnou časťou trestného konania, ale s ním splýva, nakoľko prebieha ako súčasť hlavného pojednávania v rámci trestného konania. Adhézne konanie je upravené najmä v ustanoveniach § 46 ods. 1, ods. 3 a 4, § 256 ods. 2, § 287 a § 288 Trestného poriadku.
[4] Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v platnom znení
[5] Ustanovenie § 8 Trestného zákona
[6] Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v platnom znení
[7] IVOR, J. a kol.: Trestné právo hmotné 1. Všeobecná časť. Druhé, doplnené a prepracované vydanie, str. 96
[8] Ustanovenie § 125 ods. 1 Trestného zákona
[9] Ustanovenie § 163 ods. 3 Trestného poriadku
[10] R 22/1979
[11] Pozri napríklad rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09.08.2016, sp. zn. 13Co/91/2016
[12] R 27/1977
