LITISPEDENCIA V SPOROVOM KONANÍ
Základným princípom procesného práva je právny princíp ne bis in idem, podľa ktorého nie je možné rozhodovať o tej istej veci dvakrát. Tento princíp je v sporovom konaní vyjadrený v dvoch procesných prekážkach, a to:
- v prekážke rei iudicatae, t.j. v prekážke právoplatne rozhodnutej veci; a
- v prekážke litispendencie, t.j. v prekážke začatého konania.
V tomto článku sa ďalej budeme venovať len druhej procesnej prekážke, a to prekážke začatého konania v sporovom konaní.
Pojem litispendencia etymologicky pochádza z latinského lis pendens, čo znamená spočívajúci spor.[1] Zákonné vymedzenie litispendencie nájdeme v ustanovení § 159 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“), podľa ktorého:
„Začatie konania bráni tomu, aby o tom istom spore prebiehalo na súde iné konanie. Ak na súde prebieha o tom istom spore iné konanie, súd zastaví konanie, ktoré sa začalo neskôr.“
V prípade litispendencie ide podľa právnej náuky o tzv. negatívnu procesnú podmienku, ktorá vylučuje možnosť súdu, aby mohol autoritatívne rozhodnúť vo veci samej.[2] Ide o neodstrániteľnú vadu sporového konania podľa § 161 ods. 2 CSP, ktorá vo vzťahu ku neskôr začatému sporovému konaniu vedie k zastaveniu konania.
Prekážka začatého konania teda zakazuje súdu viesť konanie o takom spore, o ktorom sa už na súde vedie sporové konanie. CSP v tejto súvislosti používa legislatívne vyjadrenie ten istý spor. V právnej náuke je však zaužívané slovné spojenie totožnosť veci [3] alebo totožnosť sporu [4].
Totožnosť sporu je daná vtedy, ak sú v konkrétnom sporovom konaní, vo vzťahu ku skôr začatému sporovému konaniu, kumulatívne splnené nasledovné kritériá:
- totožnosť sporových strán; a
- totožnosť predmetu sporu.[5]
Totožnosť sporových strán v konaní
Totožnosť sporových strán znamená, že strany v sporovom konaní sú totožné so stranami v skôr začatom sporovom konaní.
Pre určenie totožnosti sporových strán je irelevantné, či sporová strana vystupuje v skôr začatom konaní ako žalobca a v neskôr začatom konaní ako žalovaná.
Napríklad, ak v prípade podielového spoluvlastníctva spoluvlastníka A) a spoluvlastníka B) k nehnuteľnosti, podá spoluvlastník A) ako žalobca žalobu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti a následne spoluvlastník B), taktiež ako žalobca, podá žalobu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k tej istej nehnuteľnosti, ide v obidvoch sporových konaniach o totožnosť sporových strán, a o prekážku začatej veci.
O totožnosť strán ide aj v prípade, ak v neskôr začatom sporovom konaní vystupujú ako strany právni nástupcovia (z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie) osôb, ktoré sú stranami v skôr začatom sporovom konaní.[6]
Naopak, o totožnosť sporových strán nepôjde v sporovom konaní o splnenie dlhu medzi veriteľom a dlžníkom a v sporovom konaní o splnenie toho istého dlhu medzi veriteľom a ručiteľom dlžníka [7], či v prípade, že v jednom zo sporových konaní vystupuje strana ako žalovaný a v inom sporovom konaní ako intervient na strane žalovaného.[8]
Totožnosť predmetu sporového konania
Predmet sporového konania je v právnej náuke označovaný ako tzv. procesný nárok žalobcu.[9]
Pri posudzovaní totožnosti predmetu sporového konania sa berú do úvahy dva aspekty, na základe ktorých dochádza k individualizácii predmetu sporového konania, a to:
- žalobný návrh či petit; a
- skutkový základ, z ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok.[10]
Žalobný návrh. Žalobný návrh či petit žaloby je obligatórnou náležitosťou žaloby podľa ustanovenia § 132 ods. 1 CSP.
V prípade žalobného návrhu nie je dôležitá totožnosť v zmysle identických formulácií použitých v žalobách, ale je potrebné vychádzať z toho, čoho sa žalobca domáha z obsahovej stránky.
Prekážku začatej veci nezakladá sporové konanie, ktoré sa týka totožnej veci v právnom zmysle, napríklad nehnuteľnosti, ak si sporové strany k tejto veci uplatňujú odlišné procesné nároky. Typickým príkladom je sporové konanie týkajúce sa výpovede z nájmu bytu, ktoré nezakladá litispendenciu sporového konania o vyprataní bytu.[11]
Pre vznik litispendencie by sa žalobný návrh mal vyznačovať totožnosťou spočívajúcou v označení právnych následkov (vydanie rovnakých vecí, zdržanie sa rovnakého konania) a v druhoch žaloby (žaloba na plnenie, určovacia žaloba).[12]
Na otázku, či totožnosť druhov žaloby zakladá litispendenciu však v judikatúre a právnej náuke nie sú zhodné názory.
Podľa staršej judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, sporové konanie, ktorého predmet je vymedzený petitom na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je (t.j. určovacou žalobou), nie je prekážkou začatého sporového konania, ktorého predmet je vymedzený petitom na splnenie povinnosti (teda žaloby na plnenie). Na druhej strane, sporové konanie o splnení povinnosti je prekážkou sporového konania o určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je.[13]
To znamená, že v prípade, ak by žalobca podal žalobu na plnenie a neskôr by podal na tom istom skutkovom základe určovaciu žalobu, súd by podľa vyššie uvedeného názoru mal zastaviť sporové konanie o žalobe o určenie z dôvodu litispendencie. Naopak, za opačnej procesnej situácie, kedy by bola podaná najskôr žaloba na určenie a neskôr žaloba na plnenie, súd by neskôr začaté sporové konanie o plnenie nemal zastaviť z dôvodu litispendencie.[14]
Podľa tohto názoru, súd, ktorý rozhoduje o žalobe na plnenie si v tomto sporovom konaní musí ako predbežnú otázku posúdiť existenciu či neexistenciu práva alebo právneho vzťahu, o ktorých nebolo doposiaľ rozhodnuté. Práve na základe tohto posúdenia určitého práva alebo právneho vzťahu súdom v sporovom konaní o splnení povinnosti, žaloba na plnenie konzumuje žalobu určovaciu, a vytvára prekážku začatej veci.
Rovnaký právny názor prijal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Cdo/100/01 zo dňa 28.5.2002, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod číslom R 110/2003.
Predmetný právny názor aplikujú súdy nižších inštancií bez výhrad. Podľa uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 14Co/140/2013 zo dňa 31.5.2013 platí nasledovné: „Podľa právnej teórie určovacia žaloba (kladná i záporná) nie je prekážkou litispendencie pre žalobu na plnenie, hoci v oboch prípadoch ide o rovnaké subjektívne právo. To znamená, že ak by konanie o určovacej žalobe začalo skôr, ako konanie o vypratanie, určovacia žaloba by nebola prekážkou litispendencie pre neskôr podanú žalobu o plnenie (o vypratanie). Na druhej strane, konanie o žalobe na plnenie, v danom prípade konanie o vypratanie, zakladá prekážku litispendencie pre určovaciu žalobu (kladnú či zápornú), pokiaľ ide o rovnaké subjektívne právo, nakoľko v rámci neho sa rieši prejudiciálna otázka, ktorá by bola základnou otázkou aj v konaní o určovacej žalobe (napr. platnosť, resp. neplatnosť právneho vzťahu).“
Tento právny názor však nezdieľa časť právnej náuky. Napríklad podľa českého kolektívu autorov komentára k zákonu č. 99/1963 Sb. Občanský soudní řád z roku 2009 je tento právny názor nesprávny.
Základným bodom ich argumentácie je, že práve z dôvodu, že súd si v sporovom konaní o splnení povinnosti posúdi existenciu či neexistenciu práva, len ako predbežnú otázku, tak takéto posúdenie nie je obsiahnuté v budúcom výroku rozsudku, ale len v jeho odôvodnení. Preto nemôže byť takýto rozsudok súdu v otázke určenia existencie či neexistencie práva alebo právneho vzťahu záväzným rozhodnutím z pohľadu materiálnej stránky právoplatnosti rozsudku.[15] Z tohto dôvodu by v prípade sporového konania na plnenie nemalo ísť o prekážku litispendencie, a ani o prekážku rei iudicatae, vo vzťahu k neskôr začatému sporovému konaniu o určenie.
Rovnaký postoj k tejto problematike, avšak explicitne iba v otázke prekážky rei iudicatae, zaujala aj časť kolektívu autorov komentára k CSP, podľa ktorého: „Doterajšie výklady o vzťahu určovacej žaloby a žaloby na plnenie v súvislosti s účinkami jednotlivých rozsudkov je potrebné pomerne razantne korigovať. Doteraz prijímané výklady, podľa ktorých výnimku z účinku výroku rozsudku tvorí situácia, keď bolo právoplatne rozhodnuté o žalobe na plnenie, ktorého predpokladom bolo prejudiciálne posúdenie (určenie) práva alebo právneho vzťahu, už do značnej miery neplatia. (…) Nie je rozumne mysliteľné a nijako logicky vyvoditeľné z výroku o plnení dospieť k neexistujúcemu výroku o určení (a vice versa) – ak právoplatnosť môže nadobudnúť iba výrok rozhodnutia, nie je možné hovoriť o existencii prekážky veci rozsúdenej vo vzťahu k neexistujúcemu výroku. Z výroku, že žalovaný je povinný plniť žalobcovi určitú peňažnú sumu, nie je možné nijako rozumne vyvodiť výrok o platnosti určitého právneho úkonu, či (ne) existencii práva. Dovodzovať tieto závery z odôvodnenia rozsudku je rovnako nesprávne, pretože účinky spojené s materiálnou právoplatnosťou môže nadobudnúť iba a výlučne enunciát rozsudku, nie jeho odôvodnenie.“[16]
Aj keď vyššie uvedený právny názor sa vzťahuje na konzumpciu žaloby na plnenie a žaloby na určenie pre prekážku rei iudicatae, analogicky sa tento výklad vzťahuje aj k prekážke litispendencie, pretože v obdivoch prípadoch ide o prekážku z dôvodu existencie totožného sporového konania, a to len s tým rozdielom, že v prípade prekážky veci rozhodnutej ide o prekážku ukončeného konania a v prípade prekážky začatého konania ide o prekážku neukončeného konania.
Ak totiž súd nezastaví neskôr začaté konanie o určenie práva alebo právneho vzťahu z dôvodu rei iudicatae pre skôr ukončené konanie o plnenie s totožnými stranami sporu a rovnakým skutkovým základom, nie je dôvod, aby takto súd nepostupoval aj v prípade neskôr začatého sporového konania o určení práva alebo právneho vzťahu, ak ide o prekážku, ktorá spočíva v skôr začatom a neukončenom sporovom konaní o plnenie. Prekážka litispendencie, podobne ako prekážka rei iudicatae, totiž vo svojej podstate taktiež smeruje k zamedzeniu existencie dvoch rozsudkov medzi tými istými sporovými stranami s totožným nárokom.
V českej judikatúre však bol prijatý aj iný právny názor, o ktorom je možné konštatovať, že ide o medzistupeň medzi dvoma vyššie uvedenými právnymi názormi.
Najvyšší súd Českej republiky v uznesení sp. zn. 31Cdo/2740/2012 zo dňa 25.6.2014 judikoval, že pre posúdenie, či žaloba na plnenie konzumuje určovaciu žalobu v rámci prekážky rei iudicatae, je „podstatné, zda a jakým způsobem se řešení otázky, jíž se týká podaná určovací žaloba, promítlo ve výroku soudního rozhodnutí ve sporu o splnění povinnosti.“
V odôvodnení tohto rozhodnutia Najvyšší súd Českej republiky poukazuje na to, že je dôležité, či súd v rozhodovaní o splnení povinnosti úplne vyčerpal obsah predbežnej otázky o existencii či neexistencii práva alebo právneho vzťahu.[17]
To znamená, že Najvyšší súd Českej republiky pripustil, že žaloba na plnenie nemusí vždy konzumovať určovaciu žalobu z dôvodu prekážky rei iudicatae.
V odôvodnení tohto rozhodnutia ako príklad uvádza právoplatne rozhodnutý spor o vydanie plodov či úžitkov z nehnuteľnosti či spor o vypratanie nehnuteľnosti, ktorý nebude spravidla zakladať prekážku sporu o určení práva k tejto nehnuteľnosti.[18]
Naopak, podľa Najvyššieho súdu Českej republiky, právoplatne rozhodnutie súdu o priznaní peňažného plnenia zakladá prekážku rei iudicatae pre rozhodnutie súdu o tom, že takto priznaná pohľadávka neexistuje alebo pre rozhodnutie, že ide o pohľadávku v inej výške.[19]
Predmetné rozhodnutie bolo uverejnené v Sbírke soudních rozhodnutí a stanovisek Nejvyššího soudu Českej republiky pod č. 82/2014.
Analogické aplikovanie tohto právneho názoru na prekážku litispendencie je však značne problematické. Znamenalo by to, že súd, ktorý rozhoduje o neskôr podanej určovacej žalobe, by musel na základe vlastného uváženia posúdiť, či obsah predbežnej otázky o existencii či neexistencii práva alebo právneho vzťahu je dostatočne vyčerpaný už v konaní o splnení povinnosti.
Keďže konštantná rozhodovacia prax slovenského všeobecného súdnictva sa vyslovuje v prospech názoru, že konanie o splnení povinnosti je prekážkou litispendencie pre konanie o určenie práva alebo právneho vzťahu a opačný názor vyplýva zatiaľ len z právnej náuky, do budúcna sa javí ako pravdepodobné, že súdy budú rozhodovať v konaní o podanej žalobe o určenie práva alebo právneho vzťahu, ktorej predchádzala žaloba na splnenie povinnosti, tak, že konanie o určení práva alebo právneho vzťahu zastavia z dôvodu prekážky litispendencie.
Skutkový základ. Totožnosť predmetu sporového konania je daná vtedy, keď neskôr uplatnený nárok je založený na rovnakom skutkovom základe, ktorý vychádza zo skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený skorší nárok.
Skutkovým základom sú v zmysle princípu kontradiktórnosti a dispozičného princípu sporového konania tie skutočnosti, ktoré sú predmetom skutkových tvrdení, ktoré strana v danom konaní uviedla podľa ustanovenia § 132 ods. 1 CSP či podľa ustanovení § 150 a 151 CSP.
V tejto súvislosti nie je pre individualizáciu predmetu sporu rozhodujúce právne posúdenie daných skutočností stranami sporu, pretože súd si v civilnom konaní, v rámci zásady iura novit curia, sám právne posúdi skutočnosti, ktoré sú predmetom skutkových tvrdení sporových strán.
Litispendencia podľa práva Európskej únie
Z dôvodu zabránenia vedenia súbežných konaní v rôznych členských štátoch Európskej únie, Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej aj „Nariadenie Brusel I bis“), ktoré upravuje určovanie právomoci súdov členských štátoch Európskej únie, taktiež obsahuje (mimo iné) aj ustanovenia o prekážke začatej veci.
Keďže právna úprava litispendencie podľa Nariadenia Brusel I bis je obdobná s úpravou podľa CSP, nižšie sa venujeme len problematike prerušenia konania na súde, ktorý začal konať neskôr z dôvodu rozhodovania o právomoci súdom, ktorý začal konať ako prvý.
Podľa článku 29 Nariadenia Brusel I bis je každý súd, ktorý nezačal konať ako prvý, v prípade, ak sa vedú konania v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi na súdoch rôznych členských štátov, povinný aj bez návrhu prerušiť konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý.
Na rozdiel od CSP, podľa ktorého je litispendencia dôvodom na zastavenie konania, podľa Nariadenia Brusel I bis ide o dôvod prerušenia konania. Následne, až keď konajúci súd (ten, na ktorý bol návrh podaný ako na prvý) rozhodne o svojej právomoci tak, že mu je v danom spore daná, ostatné súdy majú povinnosť konanie v tejto veci zastaviť.
V právnej praxi vystala otázka, ako sa vysporiadať s prípadmi zneužívania litispendencie, keď jedna zo zmluvných strán (najmä dlžník) napriek tomu, že si bola vedomá, že súdy určitého štátu nemajú v danej veci právomoc, podala na súd negatívnu určovaciu žalobu, a to pred tým, ako druhá zo zmluvných strán (najmä veriteľ) podala žalobu na plnenie na súde s právomocou. Navyše, dlžníci si vyberali súdy bez právomoci v tých členských štátoch, o ktorých mali vedomosť, že konajú so značnými prieťahmi.
V takýchto prípadoch musel súd, ktorý mal mať v tejto veci právomoc, prerušiť konanie a čakať dlhšiu dobu, kým súd, ktorý začal konať ako prvý, rozhodol, že v danej veci nemá právomoc. Takýto prípad sa v právnej teórii zvykol označovať ako tzv. talianske torpédo.
Súdny dvor Európskej únie v rozsudku vo veci C-116/02 Erich Gaasser GmbH v MISAT Srl zo dňa 9.12.2003 rozhodol o prípustnosti takejto procesnej taktiky sporovej strany, a to okrem iného aj z dôvodu nutnosti existencie vzájomnej dôvery medzi súdmi členských štátov, bez ohľadu na to, že v niektorých členských štátoch konajú súdy pomaly.[20]
Napriek tomu, pre obmedzenie takéhoto postupu sporových strán bol prijatý ods. 2 článku 31 Nariadenia Brusel I bis, ktorý vylučuje takýto postup v prípade existencie dohody o právomoci.
Podľa predmetného ustanovenia, ak začne konať súd členského štátu, ktorého právomoc je založená na základe dohody o voľbe právomoci medzi sporovými stranami, ostatné súdy, ktoré taktiež začali konať v tej istej veci, sú povinné prerušiť konanie (bez ohľadu na to, či začali konať skôr alebo neskôr ako súd určený na základe dohody o voľbe právomoci), a to až dovtedy, kým súd konajúci na základe dohody nevyhlási, že nemá v tejto veci právomoc. V prípade, ak tento súd rozhodne, že má právomoc, ostatné súdy sú povinné konanie v tejto veci zastaviť.
[1] REBRO, K. Latinské právnické výrazy a výroky. Bratislava: Obzor, 1986, s. 156
[2] ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Bratislava: C.H. Beck, 2016, s. 606
[3] ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. I. diel. Komentár. Bratislava: C.H. Beck, 2012, s. 286 alebo JIRSA, J. a kol. Občanské soudní řízení. Soudcovský komentář. Praha: HBT, 2014, s. 35
[4] ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Bratislava: C.H. Beck, 2016, s. 595
[5] JIRSA, J. a kol. Občanské soudní řízení. Soudcovský komentář. Praha: HBT, 2014, s. 35
[6] Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo 463/99 zo dňa 31.1.2001
[7] Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 20 Cdo 723/2000 zo dňa 27.7.2000
[8] Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 168/2008 zo dňa 25.9.2008
[9] DAVID, L. a kol. Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. Praha: Wolters Kluwer, 2009, s. 726 či ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Bratislava: C.H. Beck, 2016, s. 49
[10] DAVID, L. a kol. Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. Praha: Wolters Kluwer, 2009, s. 388
[11] Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 26 Cdo 2659/2005 zo dňa 8.3.2007
[12] DAVID, L. a kol. Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. Praha: Wolters Kluwer, 2009, s. 726
[13] Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 20 Cdo 2931/99 zo dňa 12.12.2001
[14] Aj napriek vyššie uvedenému by podľa nášho názoru mal súd skôr podanú žalobu o určenie práva alebo právneho vzťahu zamietnuť. Prikláňame sa k názoru, že v prípade, ak by žalobca najskôr podal určovaciu žalobu a neskôr by podal žalobu o plnenie, žalobca by stratil svoj deklarovaný naliehavý právny záujem na určení práva, pretože žalobou na plnenie, by žalobca nevyhnutne uznal, že už došlo k porušeniu jeho práva. Viď ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Bratislava: C.H. Beck, 2016, s. 500
[15] DAVID, L. a kol. Občanský soudní řád. Komentář. I. díl. Praha: Wolters Kluwer, 2009, s. 727
[16] ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Bratislava: C.H. Beck, 2016, s. 839
[17] Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31Cdo/2740/2012 zo dňa 25.6.2014
[18] Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31Cdo/2740/2012 zo dňa 25.6.2014
[19] Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31Cdo/2740/2012 zo dňa 25.6.2014
[20] LACKO, P. Nariadenie Brusel I. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2016, s. 171
