MIMORIADNE OPRAVNÉ PROSTRIEDKY VO SVETLE ŠTRASBURSKEJ JUDIKATÚRY

Po viac ako polstoročí sa skončí platnosť Občianskeho súdneho poriadku a od 1.7.2016 ho nahradí, okrem iných, aj nový Civilný sporový poriadok. Vzniká tak priestor ohliadnuť sa za inštitútom mimoriadneho opravného prostriedku doteraz označovaného ako mimoriadne dovolanie a od 1.7.2016 ako dovolanie generálneho prokurátora, a to z pohľadu jeho doterajšej aplikácie, ako aj z hľadiska očakávaní budúceho vývoja.

Tento inštitút patrí k tým, ktoré v novom Civilnom sporovom poriadku zaznamenali významnú obsahovú modifikáciu. Dôvodom bola jeho doterajšia neudržateľnosť a snaha vyhovieť záverom rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Integrácia tohto inštitútu do systému opravných prostriedkov civilného konania zasahuje právnu istotu účastníkov konania, keďže prostredníctvom neho môže dôjsť k zrušeniu už právoplatného a záväzného súdneho rozhodnutia.

Prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku očami ESĽP

Názory na prípustnosť mimoriadneho dovolania intenzívne formuje judikatúra ESĽP. ESĽP vždy hodnotí, či zrušenie právoplatného a záväzného rozhodnutia všeobecného súdu bolo v súlade s právom úspešného účastníka základného súdneho konania na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“).

ESĽP považuje prípustnosť mimoriadneho dovolania za opodstatnenú len vo výnimočných prípadoch. V jeho rozhodovacej praxi už dlhodobo rezonuje veľmi prísne nazeranie na taký závažný zásah do právnej istoty účastníkov konania, akým je možný zvrat v procese, ktorý už bol právoplatne rozhodnutý.

ESĽP považuje mimoriadny opravný prostriedok za prípustný iba vtedy, ak v priebehu konania došlo k závažným procesným pochybeniam súdov [Sutyazhnik v. Rusko]. Rozhodnutia môžu byť zrušené len za účelom nápravy fundamentálnych chýb, resp. hrubých (veľkých) pochybení súdu. ESĽP osobitne zdôrazňuje, že mimoriadne dovolanie nesmie predstavovať vo svojej podstate inštitút ďalšieho odvolania [Ryabykh v. Rusko, Tishkevich v. Rusko, Bulgakova v. Rusko].

ESĽP tiež konštatoval, že vady spôsobené všeobecnými súdmi sú postačujúce na to, aby odôvodnili opätovné otvorenie konania iba vtedy, ak by ponechanie takýchto vád bez nápravy malo závažný vplyv na spravodlivosť, integritu a verejnú reputáciu súdneho procesu [Lenskaya v. Rusko].

ESĽP naopak odmieta prípustnosť mimoriadneho opravného prostriedku pre jeho nezlučiteľnosť s článkom 6 Dohovoru v prípadoch, ak je jediným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia všeobecného súdu nižšieho stupňa nesprávny výklad a nesprávna aplikácia práva všeobecným súdom [Sizintseva a ostatní v. Rusko].

ESĽP dospel k záveru, že za opodstatnený dôvod pre opätovné posúdenie veci nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne názory [Abdullayev v. Rusko, Cornif v. Rumunsko, Roseltrans v. Rusko].

Mimoriadne dovolanie podrobené testu pred ESĽP

Zásadný vplyv na budúce ustálenie hraníc prípustnosti mimoriadneho dovolania v našom právnom prostredí majú rozhodnutia ESĽP vo veciach DRAFT-OVA v. SR, COMPCAR v. SR, PSMA v. SR, vyhlásené v roku 2015. Vo všetkých troch prípadoch boli sťažnosti proti Slovenskej republike prejednávané pred ESĽP úspešné.

Sťažovatelia boli v konaniach pred všeobecnými súdmi SR úspešní, a až na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Najvyšší súd SR právoplatné rozhodnutia nižších súdov zrušil.

Sťažovateľ DRAFT-OVA uviedol, že mimoriadne dovolanie sa týkalo právnych a skutkových omylov, s ktorými sa všeobecné súdy jednomyseľne vysporiadali, a teda nebol dôvod na zásah do právoplatného rozhodnutia pre iný právny názor.

Aj sťažovatelia COMPCAR a PSMA uviedli, že rozhodnutie najvyššieho súdu (prejednávajúceho mimoriadne dovolanie) vychádzalo z odlišného právneho názoru vyššieho súdu v porovnaní s jednomyseľným názorom nižších súdov.

ESĽP v nosnej časti svojich rozhodnutí predmetných prípadov akcentoval svoj ustálený prístup. Právomoc vyšších súdov zrušovať právoplatné a záväzné súdne rozhodnutia by mala byť vykonávaná na účely nápravy základných (hrubých) vád, ktoré boli prítomné v predchádzajúcich konaniach, ako napríklad justičné omyly, zneužitie právomoci alebo iné zásadné procesné pochybenia porušujúce právo na spravodlivý súdny proces. Vylúčil, že existencia dvoch právnych názorov je dôvodom pre opätovné preskúmanie veci.

ESĽP zdôraznil, že v najvyššej miere musí byť vždy dodržaná spravodlivá rovnováha medzi záujmami jednotlivca a potrebou zabezpečiť efektívnosť súdneho systému. Odklon od princípu právnej istoty by mal nastať len vtedy, ak sa vyskytnú okolnosti podstatného a naliehavého charakteru.

V jednotlivých prípadoch sťažovateľov ESĽP dospel k záveru, že bez ohľadu na povahu právnych vád, tieto nepredstavovali okolnosti podstatného a naliehavého charakteru odôvodňujúce zásah do právoplatného rozsudku. Najmä, ak vec sťažovateľov bola vnútroštátnymi súdmi opakovane preskúmavaná a o mimoriadnom dovolaní bolo rozhodnuté len z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci oproti právnemu názoru súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prejednali a meritórne rozhodli.

ESĽP v prípade DRAFT-OVA mimoriadne dovolanie tiež vnímal ako ďalšie odvolanie, alebo inými slovami ako maskované odvolanie. Štát disponujúci majetkovým podielom v osobe žalovaného mal záujem na výsledku súdneho konania pred vnútroštátnymi súdmi. ESĽP naznačil, že inštitút mimoriadneho dovolania sa v takomto prípade stáva iba ďalším opravným prostriedkom štátu (ako účastníka konania), s cieľom dosiahnuť opätovné prejednanie a rozhodnutie sporu. Takéto konanie ale môže viesť k oslabeniu dôvery v právny štát.

Prístup súdov v SR podľa doterajšej právnej úpravy

Najvyšší súd SR vo svojej doterajšej praxi postupoval v zmysle ustanovenia § 243f ods. 1 písm. c) ešte platného Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého je možné mimoriadne dovolanie formálno-právne uplatniť aj z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j. pri nesprávnej aplikácii hmotného práva.

Najvyšší súd SR pripúšťal mimoriadne dovolanie aj v prípadoch odstránenia právnych pochybení v postupe a rozhodovaní súdu, odlišných právnych názorov, či ako ďalší opravný prostriedok na opätovné preskúmanie správnosti skutkových a právnych záverov súdov nižších stupňov.

Ústavný súd SR sa vo svojej rozhodovacej činnosti intenzívnejšie prikláňa k prístupu ESĽP. Svedčí o tom aj zjednocujúce stanovisko PLz. ÚS 3/2015 k prípustnosti mimoriadneho dovolania, ktorým zjednotil rozdielne názory svojich senátov. Ústavný súd SR zdôraznil výnimočnosť mimoriadneho dovolania a jeho prípustnosť podmienenú vyčerpaním všetkých zákonom dovolených opravných prostriedkov. Prelomenie záväznosti súdneho rozhodnutia pripúšťa len ak ide o snahu presadiť spravodlivosť rozhodnutia, ktoré je v príkrom rozpore s ústavnými princípmi civilného procesu.

Legislatívna zmena

Inštitút mimoriadneho dovolania zostal v novej úprave Civilného sporového poriadku zachovaný ako dovolanie generálneho prokurátora – aj keď v značne pozmenenej podobe týkajúcej sa jeho prípustnosti.

Podľa ust. § 458 ods. 2 Civilného sporového poriadku: Dovolanie generálneho prokurátora je prípustné iba za predpokladu, že právoplatné rozhodnutie súdu porušuje právo na spravodlivý proces alebo trpí vadami, ktoré majú za následok závažné porušenie práva spočívajúce v právnych záveroch, ktoré sú svojvoľné alebo neudržateľné a ak potreba zrušiť rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti a nad princípom právnej istoty.

V novej právnej úprave sa kladie dôraz na záujem na zachovaní právnej istoty a nemeniteľnosti rozhodnutí. Hoci sa javí, že zákonné predpoklady prípustnosti sú definované aspoň sčasti tak, aby sa zohľadňovali kritériá, ktoré vo svojich hodnotiacich testoch aplikuje ESĽP, ich konkrétny obsah určí až budúca rozhodovacia prax.

Najvyšší súd SR tak do budúcna čelí výzve, aby svojou rozhodovacou činnosťou vo významnej miere prispel k ustáleniu hraníc jeho prípustnosti v konkurencii s princípmi materiálneho právneho štátu, najmä rovnosti zbraní a právnej istoty.