Môže strana civilného sporu klamať pred súdom?

Aby strana konania uspela v spore, musí jednak tvrdiť rozhodujúce skutočnosti (povinnosť tvrdenia) a jednak predložiť dôkazy na preukázanie jej tvrdení (dôkazná povinnosť).

Každý musí konať v právnom styku poctivo. Princíp poctivosti sa uplatňuje aj v civilnom procese. Jedným z prejavov tohto princípu je povinnosť pravdivosti. V slovenskom Civilnom sporovom poriadku[1] je povinnosť pravdivosti výslovne upravená pri povinnosti tvrdenia. Podľa CSP, strana musí pravdivo a úplne uvádzať podstatné skutkové tvrdenia.[2]

Hoci to CSP neupravuje výslovne, povinnosť pravdivosti sa vzťahuje aj na dôkaznú povinnosť (keďže povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť sú rovnocenné, nie je žiadny rozumný dôvod, prečo by povinnosť pravdivosti nemala platiť pre obe uvedené povinnosti).

Povinnosť pravdivosti zahŕňa nasledovné čiastkové povinnosti strany:

  • pravdivo uviesť všetky rozhodujúce skutočnosti, o ktorých vie;
  • predložiť všetky dôkazy, ktoré má k dispozícii;
  • nesmie úmyselne uvádzať nepravdivé skutočnosti a polopravdy (teda uvádzať iba niektoré skutočnosti a iné zamlčať);
  • nesmie úmyselne zadržiavať dôkazy, ktoré má, ani predkladať nepravdivé dôkazy.

Povinnosť pravdivosti má subjektívnu povahu — teda, zakázaná je len úmyselná lož alebo úmyselná polopravda.

Porušenie povinnosti pravdivosti môže spôsobiť porušujúcej strane konkrétne negatívne následky. Opíšme ich nižšie.

Nezohľadnenie tvrdenej skutočnosti: Ak súd zistí, že strana úmyselne klamala, vyhodnotí to v jej neprospech. Prejaví sa to prinajmenšom tak, že súd neprevezme túto klamlivú skutočnosť do skutkových záverov, na ktorých založí svoje rozhodnutie.

Prehra v spore: Významnejším negatívnym dôsledkom môže byť, že súd bude stranu, ktorá v konaní klamala, považovať za nedôveryhodnú. To sa prejaví pri celkovom hodnotení prípadu — súd môže v dôsledku preukázaného klamstva jednej strany považovať aj ďalšie jej tvrdenia a dôkazy za menej dôveryhodné než tvrdenia a dôkazy druhej strany. To bude znamenať, že súd rozhodne v neprospech strany, ktorá klamala.

Zodpovednosť za porušenie osobnostných práv: Ak strana úmyselne uvedie v spore nepravdivé skutočnosti, ktoré majú difamačný charakter [teda porušujú dobrú povesť dotknutej osoby (najčastejšie protistrany)], poruší tým osobnostné práva dotknutej osoby.[3] Dotknutá osoba sa môže domáhať voči porušovateľovi náhrady nemajetkovej ujmy (v podobe ospravedlnenia alebo peňažnej náhrady).

Trestnoprávna zodpovednosť: Budeme osobitne hovoriť o úmyselnom predložení falošných dôkazov a o úmyselných nepravdivých tvrdeniach.

V prípade úmyselného predloženia falošného dôkazu je situácia jednoduchšia. Slovenský Trestný zákon[4] výslovne kvalifikuje takéto konanie ako trestný čin marenia spravodlivosti.[5]

V prípade úmyselných nepravdivých tvrdení je situácia komplikovanejšia. TZ výslovne neoznačuje takéto konanie za trestný čin. Súdy sa však zaoberali otázkou, či takéto konanie (ne)napĺňa skutkovú podstatu trestného činu podvodu.

Podvodu sa dopustí ten, kto na škodu cudzieho majetku obohatí seba alebo iného tým, že uvedie niekoho do omylu.[6]

V súdnej praxi až donedávna prevládal názor, že úmyselné nepravdivé tvrdenie v súdnom konaní nie je podvodom. Tento názor vychádzal najmä z judikátu českého najvyššieho súdu z roku 2005,[7] v ktorom vyslovil, že takéto konanie nie je podvodom, lebo súd nemožno uviesť do omylu (uvedenie niekoho do omylu je povinným znakom trestného činu podvodu).

Tento názor je podľa nás nesprávny, a to z niekoľkých dôvodov. Po prvé, TZ nerozlišuje medzi osobami, ktoré má páchateľ podvodu uviesť do omylu. Jazykový výklad teda vedie k záveru, že oklamanou osobou môže byť ktokoľvek (aj súd).

Po druhé, nepoznáme žiadny rozumný dôvod (účel), prečo by sudca mal byť vyňatý z okruhu osôb, ktoré môže páchateľ uviesť do omylu (inými slovami,  prečo by sudca mal byť neoklamateľný).

Po tretie, keď platí, že povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť sú v civilnom procese rovnocenné a že úmyselné predloženie falošného dôkazu je trestným činom, potom by malo byť trestné aj úmyselné nepravdivé tvrdenie.

Po štvrté, v príbuzných právnych poriadkoch (v Rakúsku, Nemecku a Poľsku) platí, že strana sa úmyselným uvedením nepravdivých skutočností v súdnom konaní môže dopustiť podvodu. Tieto právne poriadky zároveň upresňujú, že nie každé klamlivé tvrdenie v spore je trestné. Trestné je iba úmyselné klamlivé tvrdenie o rozhodujúcich skutočnostiach (teda skutočnostiach, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie súdu).

Na účely posúdenia trestnosti nie je podstatné, či súd skutočne (na základe klamlivého tvrdenia) rozhodne v prospech páchateľa. Trestné je už samotné úmyselné nepravdivé tvrdenie o rozhodujúcej skutočnosti.

Pod vplyvom uvedených argumentov český najvyšší súd nedávno zmenil svoju doterajšiu judikatúru ohľadom trestnosti úmyselných nepravdivých tvrdení pred súdom. V marci 2024 vydal jeho veľký senát rozhodnutie,[8] v ktorom vyslovil, že úmyselným uvedením nepravdivých skutočností v súdnom konaní možno súd oklamať (uviesť do omylu) a strana sa takýmto konaním (za splnenia ďalších zákonných podmienok) môže dopustiť trestného činu podvodu.

Keďže právna úprava trestného činu podvodu v ČR je rovnaká ako v SR, uvedený záver českého najvyššieho súdu je použiteľný aj na Slovensku.

Záver: Zhrnieme, že strana nesmie v súdnom konaní úmyselne klamať. Ak to urobí a jej klamstvo bude odhalené, hrozí jej nielen to, že prehrá spor, ale za splnenia ďalších podmienok aj to, že bude musieť nahradiť dotknutej osobe nemajetkovú ujmu (za porušenie jej osobnostných práv) a niesť za takéto konanie trestnoprávnu zodpovednosť.

[1]     Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).

[2]     § 150 ods. 1 CSP.

[3]     K tomu odkazujeme napríklad na rozhodnutia českého najvyššieho súdu, sp. zn. 30 Cdo 2455/2010, 30 Cdo 3024/2011, 30 Cdo 4247/2015 a pod.

[4]     Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej aj „TZ“).

[5]      § 344 ods. 1 TZ.

[6]     § 221 ods. 1 TZ.

[7]     Uznesenie českého najvyššieho súdu zo dňa 28. 4. 2005, sp. zn. 11 Tdo 229/2004, ktoré bolo zverejnené ako judikát v Zbierke rozhodnutí českého najvyššieho súdu pod č. 24/2006.

[8]     Uznesenie českého najvyššieho súdu zo dňa 19. 3. 2024, sp. zn. 15 Tdo 960/2023.

Autor: JUDr. Pavol Chrenko