NÁJOMNÉ ZMLUVY NA NEBYTOVÉ PRIESTORY PODĽA ZÁKONA Č. 116/1990 ZB. O NÁJME A PODNÁJME NEBYTOVÝCH PRIESTOROV: APLIKAČNÉ PROBLÉMY A NÁSLEDKY NEDODRŽIAVANIA ZÁKONNÝCH POŽIADAVIEK
1. Úvod – všeobecne k právnej úprave nájmu
Nájomný vzťah vzniká uzavretím zmluvy na základe konsenzu a prejavenej vôle zmluvných strán. Nájom predstavuje záväzkový právny vzťah, pri ktorom prenajímateľ odovzdáva nájomcovi vec (priestor) na dočasné užívanie za dohodnutú odplatu – nájomné. Ide o zmluvný inštitút, ktorý má široké uplatnenie v podnikateľskom prostredí. Tento inštitút je v praxi široko využívaný, pričom, aj keď sa to môže zdať na prvý pohľad jednoduché, nájom predstavuje pomerne komplexný právny vzťah. Podľa všeobecnej úpravy Občianskeho zákonníka [1] prenajímateľ nájomnou zmluvou prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju v dojednanej dobe užíval a bral z nej úžitky.
Pri príprave nájomnej zmluvy je kľúčové identifikovať príslušný právny predpis, ktorý sa vzťahuje na konkrétny nájomný vzťah. Všeobecná úprava nájomnej zmluvy je uvedená v Občianskom zákonníku, pričom špecifická úprava nájmu nebytových priestorov je regulovaná osobitným právnym predpisom. [2]
Nájmy nebytových priestorov sú špecifickou kategóriou, ktoré sa riadia osobitným právnym predpisom. Na rozdiel od všeobecnej úpravy v Občianskom zákonníku, Zákon č. 116/1990 Zb. vyžaduje splnenie viacerých povinných náležitostí, ktorých absencia spôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy. Neplatná nájomná zmluva znamená, že nájomca užíva priestor bez právneho titulu, čo môže mať závažné právne a majetkové dôsledky.
Tento príspevok poskytuje prehľad zákonných náležitostí zmluvy o nájme nebytových priestorov, ich výklad, a upozorňuje na časté nedostatky, ktoré môžu spôsobiť neplatnosť zmluvy alebo spory medzi zmluvnými stranami.
2. Zákonné náležitosti nájomnej zmluvy na nebytové priestory
Zákon č. 116/1990 Zb. výslovne stanovuje povinné náležitosti nájomnej zmluvy. Absencia povinných náležitostí spôsobuje neplatnosť zmluvy, čo znamená, že nájomca užíva priestory bez právneho titulu.
Podľa § 3 ods. 3 Zákona č. 116/1990 Zb. musí nájomná zmluva obsahovať tieto základné náležitosti: (i) písomnú formu, (ii) presné určenie predmetu nájmu, (iii) určenie účelu nájmu v súlade s platným kolaudačným rozhodnutím, (iv) výšku nájomného a spôsob jeho platenia, a (v) dobu trvania nájmu.
Pokiaľ ide o nedostatky nájomnej zmluvy na nebytové priestory, osobitne je vhodné rozlišovať, či sú nedostatky nájomnej zmluvy odstrániteľné alebo nie.
Ak by nájomná zmluva neobsahovala požadované náležitosti podľa § 3 ods. 3 Zákona č.116/1990 Zb., nájomná zmluva by bola neplatná. Takýto nedostatok nie je možné odstrániť, ani dodatočne zhojiť.
Nižšie uvádzame vybrané príklady najčastejších nedostatkov nájomných zmlúv na nebytové priestory z praxe a zároveň rozlišujeme medzi (i) chybami, ktoré spôsobujú absolútnu neplatnosť zmluvy, a (ii) nedostatkami, ktoré síce neohrozujú platnosť zmluvy, no môžu viesť k právnym rizikám, sporom alebo nejasnostiam vo výklade.
- Písomná forma
Nájomná zmluva na nebytové priestory musí byť vždy uzatvorená písomne, inak je neplatná. Znenie zákona, ako aj judikatúra, jednoznačne potvrdzujú, že nájomca v prípade chýbajúcej písomnej nájomnej zmluvy na nebytové priestory užíva priestor bez právneho dôvodu, a prenajímateľ má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Právna úprava nepredpisuje vo všeobecných ustanoveniach písomnú formu, ale výslovne písomnú nájomnú zmluvu zákonná úprava vyžaduje pri nájme nebytového priestoru, bytu, pozemku na poľnohospodárske účely. Preto nájomná zmluva na nebytový priestor musí byť uzavretá vždy v písomnej forme a akákoľvek ústna dohoda je neplatná.
- Presne určený predmet nájmu
Predmet nájmu je vec alebo súbor vecí (pre účely tohto článku – nebytové priestory), ktorú nájomca preberá do užívania na základe nájomnej zmluvy. Predmet nájmu musí byť vymedzený tak, aby bolo jasné, čo presne sa prenajíma.
Medzi základné povinnosti vyplývajúce z nájomného vzťahu patrí povinnosť prenajímateľa odovzdať nájomcovi predmet nájmu spôsobilý na užívanie, a na druhej strane povinnosť nájomcu platiť prenajímateľovi dohodnuté nájomné v určených lehotách.
Presne určený predmet nájmu znamená, že priestor, ktorý je predmetom nájmu, musí byť v zmluve definovaný jednoznačne, určito a zrozumiteľne tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným priestorom – teda musí byť jasne identifikovaný, napríklad, číslom miestnosti, výmerou, poschodím, prípadne iným nezameniteľným údajom. Ak sa nájomná zmluva odvoláva na prílohu (pôdorys), ktorá špecifikáciu spresňuje, táto príloha musí byť pevne a neoddeliteľne pripojená k zmluve, údaje v nej nesmú byť v rozpore s textom zmluvy a samotný opis predmetu nájmu musí umožniť jeho jednoznačné určenie bez potreby ďalšieho dokazovania či výkladu.
Ak predmet nájmu nie je zadefinovaný určitým a zrozumiteľným spôsobom, môže byť nájomná zmluva neplatná; pri pochybnostiach však súdna prax uprednostňuje výklad, ktorý zachová platnosť zmluvy, pokiaľ je možné predmet nájmu identifikovať na základe prejavenej vôle strán a okolností prípadu.
Odvolávajúc sa na výkladové pravidlá, v prospech platnosti nájomnej zmluvy je možné argumentovať tým, že:
- strany od počiatku vedeli, čo je predmetom nájmu;
- špecifikácia predmetu nájmu vyplýva z predzmluvných rokovaní;
- nájomca tento predmet nájmu reálne užíva a nikdy nebolo sporné, čo je predmetom nájmu v praxi.
Test, či je predmet nájmu zadefinovaný „určito a zrozumiteľne“ [3] možno vykonať, odvolávajúc sa na právnu teóriu a ustálenú judikatúru, nasledovne:
- Pokiaľ ide o zrozumiteľnosť, platí, že predmet nájmu by bol nezrozumiteľný, ak by nebol formulovaný spôsobom umožňujúcim druhému účastníkovi (nájomcovi) zoznámiť sa s ním a vnímať ho pre neho v pochopiteľnej forme. [4]
- Pokiaľ ide o určitosť, platí, že predmet nájmu by nebol určitý, ak by nebolo možné predmet nájmu jednoznačným spôsobom určiť (t.j. absentuje text definujúci predmet nájmu) a toto by nebolo možné dosiahnuť ani jeho výkladom. [5]
Podľa nálezu Ústavného súdu ČR platí princíp priorizovania výkladu nájomných zmlúv, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. [6]
Rozhodovacia prax súdov teda jednoznačne potvrdzuje, že sa uprednostňuje výklad v prospech určitosti predmetu nájmu pred výkladom v prospech neurčitosti predmetu nájmu. Súd pri posudzovaní skúma najmä:
- vôľu strán v čase uzavretia zmluvy;
- predzmluvné rokovania;
- faktické užívanie priestorov;
- správanie strán počas trvania nájmu. [7]
Na základe vyššie uvedeného možno preukázať, či je objektívne zrejmé, kde sa predmet nájmu nachádza, a či je jeho umiestnenie možné bez pochybností určiť na základe definície uvedenej v nájomnej zmluve. V praxi sa vyššie uvedené ukáže tak, že nájomca sa k predmetu nájmu vždy vedel dostať a nikdy prenajímateľa nekontaktoval so žiadosťou o usmernenie, kde sa ním prenajatý priestor nachádza. Prípadne, že takýto spôsob označovania sa používa aj pri ostatných priestoroch a nájomcoch, ktorí nemali s identifikáciou priestorov problém.
Nájomná zmluva bude neplatná pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť predmetu nájmu vtedy, ak sa súdu – aj napriek riadne vykonanému výkladu jej ustanovení (bez toho, aby nahrádzal obsah zmluvy) – nepodarí odstrániť jej nejasnosti.
S ohľadom na vyššie uvedené máme za to, že len nájomná zmluva, ktorú súd takto dôkladne preskúmal, môže byť považovaná za neplatnú pre neurčitosť alebo nezrozumiteľnosť.
Vyššie uvedenou analýzou možno konštatovať, že ak nájomná zmluva obsahuje chyby v texte alebo prílohách, ktoré je možné odstrániť výkladom alebo ide o zjavné chyby (preklepy, nesprávne údaje, nesúlad medzi textom a pôdorysom, ktorý nevyvoláva zásadnú pochybnosť o predmete nájmu), tak nájomná zmluva bude považovaná za platnú.
- Nekorešpondujúci účel nájmu s kolaudačným rozhodnutím
Jednou z požadovaných náležitostí nájomnej zmluvy na nebytový priestor podľa Zákona č. 116/1990 Zb. je existencia právoplatného kolaudačného rozhodnutia, ktoré povoľuje užívanie daného priestoru na účel výslovne dohodnutý v nájomnej zmluve, a to už v čase jej uzatvorenia. Ak neexistuje kolaudačné rozhodnutie, priestor nie je právne spôsobilý slúžiť ako predmet nájmu.
Účel nájmu je dohodnutý spôsob, na aký má byť predmet nájmu používaný, vždy však v súlade s právoplatným kolaudačným rozhodnutím. V nájomnej zmluve sa určuje, ako môže nájomca vec (nebytové priestory) využívať.
V praxi to znamená, že nie je možné prenajať napríklad:
- neskolaudovaný priestor;
- byt určený na bývanie na účely obchodnej prevádzky špecializovanej na predaj vína;
- priestor skolaudovaný ako reštaurácia na účely kancelárie.
Pre prípad, že nájomca použije predmet nájmu na iný účel ako je dohodnutý v nájomnej zmluve (ktorá bola uzavretá v súlade s kolaudačným rozhodnutím), môže prenajímateľ zmluvu vypovedať. Pokiaľ dohodnutý účel užívania v nájomnej zmluve nie je v súlade s kolaudačným rozhodnutím platným v čase uzavretia zmluvy alebo kolaudačné rozhodnutie neexistuje, nájomná zmluva je absolútne neplatná ex tunc (t.j. od počiatku) a nemožno ju dodatočne napraviť novou (dodatočnou) kolaudáciou. V takomto prípade by nájomca užíval priestor bez právneho titulu, čo môže viesť k rôznym právnym dôsledkom – napríklad, nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, náhradu škody a pod. V tomto kontexte je dôležité zdôrazniť prelomový rozsudok Najvyššieho súdu ČR, [8] ktorý otvára možnosť odkladu účinnosti nájomnej zmluvy do doby, kým nebude kolaudácia skutočne právoplatná, čo umožňuje stranám dohodnúť si vznik nájomného vzťahu podmienečne, teda až po splnení požiadavky právoplatného kolaudačného rozhodnutia.
Vyššie uvedený rozsudok vytvára dôležitý precedens, podľa ktorého je nájomnú zmluvu možné uzatvoriť aj pred kolaudáciou priestoru, ak sa zmluvné strany dohodnú, že účinnosť zmluvy a začiatok doby nájmu nastane až momentom nadobudnutia právoplatnej kolaudácie. Tento prístup rešpektuje požiadavku zákona na existenciu platného kolaudačného rozhodnutia v čase, keď je nájomná zmluva právoplatne účinná.
- Určenie výšky nájomného a spôsob jeho platenia
Nájom predstavuje záväzkový vzťah, v ktorom prenajímateľ prenecháva nájomcovi vec (nebytový priestor) na dočasné užívanie za dohodnutú odplatu – tzv. nájomné. Nájomné je odplatou (peňažným ekvivalentom), ktorú nájomca platí prenajímateľovi za možnosť využívať nebytový priestor na stanovený účel.
Nájomná zmluva bez dohodnutého nájomného je neplatná, ak výšku nie je možné určiť výkladom alebo podľa iných dokumentov. Nájomné musí byť dohodnuté výslovne, resp. musí byť dohodnutý aspoň spôsob jeho určenia. Potrebné je uviesť aj spôsob a lehotu platenia (mesačne vopred, na účet atď.).
Ak by bol nebytový priestor prenechaný do užívania inej osobe bezodplatne, takýto vzťah by nebol nájomným vzťahom, ale výpožičkou. V právnom poriadku sú výpožička a nájom dva odlišné inštitúty. Napriek tomu, že oba typy zmlúv by sa týkali poskytnutia veci na užívanie druhej strane, existujú medzi nimi podstatné rozdiely. Výpožička je upravená v § 659 a nasl. Občianskeho zákonníka a na základe výpožičky požičiavateľ poskytuje vypožičiavateľovi vec na bezplatné užívanie, pričom vypožičiavateľ je povinný vec vrátiť po splnení účelu alebo uplynutí dohodnutej doby (oproti nájmu, ktorý sa dojednáva na určitý alebo neurčitý čas). Kľúčovým rozdielom je dohodnutie si odplaty. Zatiaľ čo nájom je odplatným právnym vzťahom, v prípade výpožičky nemožno požadovať akúkoľvek finančnú protihodnotu.
Pri koncipovaní nájomnej zmluvy je vhodné myslieť na to, aby boli podmienky nájmu v zmluve nastavené jednoznačne a komplexne. Preto je dôležité venovať pozornosť nastaveniu termínov splatnosti nájomného, spôsobu započítania depozitu, podmienkam vrátenia predmetu nájmu, rozdeleniu povinností zmluvných strán a ďalším praktickým otázkam.
Splátky nájomného môžu byť dohodnuté ročne, štvrťročne, mesačne, vopred, pozadu – alebo iným spôsobom podľa dohody zmluvných strán. Napriek tejto flexibilite sa v praxi vyskytujú prípady, keď podmienky splatnosti nie sú nastavené spôsobom, ktorý by obom stranám vyhovoval a ktorý by zároveň boli schopné a ochotné dodržiavať.
Ak nájomná zmluva neobsahuje presné nastavenie spôsobu platenia a termín splatnosti nájomného, uvedené nespôsobuje neplatnosť zmluvy, ale pre vylúčenie budúcich sporov sa odporúča jednoznačnosť.
Naopak, pre prípad, že v nájomnej zmluve chýba určenie výšky nájomného (alebo aspoň určenie jeho výpočtu) a spôsob jeho platenia, takáto situácia môže spôsobiť neplatnosť zmluvy, pokiaľ vôbec neobsahuje túto náležitosť, a nie je možné ju doplniť výkladom alebo inými dokumentmi.
Na zabezpečenie finančných záväzkov nájomcu voči prenajímateľovi slúži predovšetkým zábezpeka. V praxi sa najčastejšie stretávame s jej použitím v prípadoch, keď dôjde k ukončeniu nájmu zo strany prenajímateľa z dôvodu opakovaného neplatenia nájomného. V takýchto situáciách býva zábezpeka v čase ukončenia zmluvy už spravidla vyčerpaná. Zložená zábezpeka v žiadnom prípade nenahrádza povinnosť nájomcu platiť nájomné riadne a včas po celú dobu nájmu. Preto sú akékoľvek argumenty nájomcu v tomto smere neopodstatnené.
Nájomcovia často namietajú, že im prenajímateľ po skončení nájomného vzťahu nevráti celú výšku zloženej zábezpeky (depozitu). Dôvody prenajímateľa bývajú často logické – napríklad, zábezpeka pokrýva aj nedoplatky z ročného vyúčtovania energií a služieb, ktoré sa často uskutočňuje až niekoľko mesiacov po ukončení nájmu. Preto býva bežné, že si prenajímateľ v zmluve vyhradí právo ponechať si zábezpeku až do vykonania konečného vyúčtovania.
Pre započítanie zábezpeky platia určité pravidlá, ktoré odporúčame prenajímateľom dôsledne dodržiavať. Prenajímateľ si bez dohody nemôže jednostranne započítať nesplatné nájomné so zloženou zábezpekou a pod.
Štandardne zábezpeka slúži na uhradenie prípadných nedoplatkov nájomcu – či už z dôvodu nezaplateného nájomného, ale aj ako krytie pri vyúčtovaní platieb za energie a služby. Zmluvné strany sa môžu v nájomnej zmluve dohodnúť aj na inom použití zábezpeky – na úhradu škôd spôsobených na predmete nájmu alebo na zaplatenie zmluvnej pokuty.
Za komplikovanú možno považovať situáciu, keď sa v predmete nájmu nachádzajú úpravy, ktoré mal nájomca odstrániť, ale neurobil tak, alebo keď sú na predmete nájmu škody, za ktoré zodpovedá nájomca.
Ak výška zábezpeky nepostačuje na pokrytie vzniknutých škôd a zároveň na úhradu dlžného nájomného, prenajímateľ sa môže rozhodnúť, že si prednostne započíta zábezpeku s jeho nárokom na náhradu škody. Za motiváciou takto zvoleného postupu stojí skutočnosť, že nárok na dlžné nájomné sa preukazuje jednoduchšie – pohľadávka z titulu dlžného nájomného priamo vyplýva zo zmluvy, je jednoznačne určená a jej výška je ľahko preukázateľná na súde. Naopak, pri náhrade škody býva dôvodnosť aj výška často spochybňovaná nájomcom a dokazovanie je náročnejšie. Takýto postup prenajímateľa v konečnom dôsledku nemá vplyv na právo nájomcu brániť sa v súdnom konaní vo veci náhrady škody. Nájomca je oprávnený namietať najmä samotný vznik škody, jej rozsah, ako aj existenciu príčinnej súvislosti medzi jeho konaním a vznikom škody.
- Doba nájmu – čas trvania nájmu
Ďalšou požiadavkou Zákona č. 116/1990 Zb. je jasné určenie dĺžky doby nájmu – a to na dobu určitú, alebo na dobu neurčitú.
V prípade nájmu na dobu určitú musí byť v nájomnej zmluve na nebytový priestor vymedzený konkrétny časový rámec trvania nájomného vzťahu. Ak ide o nájom na dobu neurčitú, ide o právny vzťah, ktorý trvá bez vopred stanoveného dátumu skončenia a ktorý možno ukončiť výpoveďou (aj bez udania dôvodu) v súlade so zákonom.
Hoci zákonná úprava priamo nepredpisuje maximálnu dĺžku doby nájmu, odporúčame zmluvným stranám riadiť sa pravidlom, že dĺžka dojednanému nájomného vzťahu by nemala presahovať bežnú dĺžku ľudského života. Tento prístup je potvrdený aj v rozsudku Najvyššieho súdu ČR, v ktorom sa konštatuje, že ak doba nájmu presahuje bežnú dĺžku ľudského života, takáto dohoda nemôže požívať výhody vzťahu na dobu určitú: ide de facto o nájom na dobu neurčitú, ktorý je teda možné vypovedať (§ 677 Občianskeho zákonníka). [9] Z uvedeného vyplýva, že nájomná zmluva uzavretá na dobu 99 rokov môže byť v časti týkajúcej sa trvania nájmu súdom posúdená ako neplatná, a nájomný vzťah môže byť kvalifikovaný ako nájom na dobu neurčitú. V praxi to znamená, že takúto zmluvu by bolo možné vypovedať s trojmesačnou výpovednou lehotou, na rozdiel od nájmu na dobu určitú, ktorý zaniká uplynutím dohodnutej lehoty.
3. Záver
V tomto článku sme zdôvodnili, že správne vypracovaná nájomná zmluva je základom bezproblémového nájomného vzťahu. Je kľúčovým právnym nástrojom, ktorý rozhoduje o platnosti nájomného vzťahu a právnej istote jeho účastníkov.
Zmluvná prax opakovane potvrdzuje, že nedostatočná znalosť špecifických požiadaviek vyplývajúcich z osobitného právneho predpisu (najmä Zákona č. 116/1990 Zb.), vedie k tvorbe nájomných zmlúv s obsahovými a formálnymi vadami, ktoré môžu mať za následok absolútnu neplatnosť nájomného vzťahu.
Absencia niektorej z povinných náležitostí – presné určenie predmetu nájmu, účel užívania v súlade s platným kolaudačným rozhodnutím, výška nájomného, doba trvania nájmu a dodržanie písomnej formy – nie je len formálnym nedostatkom, ale spôsobuje právne následky, ktoré nemožno dodatočne napraviť ani dohodou strán. Ako bolo uvedené vyššie, nesprávny odkaz alebo chýbajúci odkaz na právny predpis automaticky nespôsobuje neplatnosť nájomnej zmluvy za predpokladu, že nájomná zmluva obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti. V takom prípade ide skôr o terminologickú nepresnosť, nie o právnu vadu.
Nájomné vzťahy prinášajú aj množstvo praktických okolností, ktoré sa nemusia nevyhnutne viazať na otázku platnosti zmluvy. Práve preto je vhodné, aby zmluvné strany pristupovali k tvorbe nájomnej zmluvy dôsledne a zodpovedne, pričom okrem zákonom predpísaných náležitostí odporúčame upraviť aj ďalšie praktické otázky súvisiace s nájomným vzťahom – napríklad, podmienky údržby, režim ukončenia zmluvy, zodpovednosť za škodu a podobne.
V rámci nájomného vzťahu sa vyskytujú rôzne praktické problémy, ktoré sa nevyhnutne nemusia spájať s neplatnosťou nájomnej zmluvy. Pre vylúčenie akýchkoľvek budúcich sporov je však vhodné dbať na to, aby boli podmienky nájmu v zmluve nastavené jednoznačne a komplexne.
Dodržanie zákonných požiadaviek vyplývajúcich z osobitného právneho predpisu je predpokladom právnej istoty a prevencie budúcich sporov.
[1] § 663 zákona č. 40/1964 Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“)
[2] Zákon č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „Zákon č. 116/1990 Zb.“)
[3] § 37 Občianskeho zákonníka
[4] rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30. novembra 2000, sp. zn. 29 Cdo 2638/99
[5] rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 22.6.2000, sp. zn. 33 Cdo 1527/99
[6] nález Ústavného súdu ČR zo dňa 14.4.2005, sp. zn. I. ÚS 625/03
[7] rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28.03.2006, sp. zn. 28 Cdo 2085/2005, rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.07.2000, sp. zn. 20 Cdo 1713/98, rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.4.2006, sp. zn. 33 Odo 938/2004
[8] rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 14. októbra 2015, sp. zn. 31 Cdo 945/13
[9] rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28. marca 2007, sp. zn. 28 Cdo 2747/2008
Autor: JUDr. Ivana Gážiová, PhD.