NOTÁR AKO SÚDNY KOMISÁR ROZHODUJÚCI V DEDIČSKÝCH VECIACH – NEÚSTAVNOSŤ?

Dňa 1.8.2017 bol Ústavnému súdu SR doručený návrh Okresného súdu Dunajská Streda na vyslovenie nesúladu niektorých ustanovení Civilného mimosporového poriadku s Ústavou SR. V tomto článku sa bližšie pozrieme na dôvody, ktorými Okresný súd Dunajská Streda napáda predmetné ustanovenia a na možné dôsledky vyslovenia ich neústavnosti.

Okresný súd Dunajská Streda (ďalej aj „OS DS“) navrhol Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavný súd“) vysloviť nesúlad ustanovení § 16 ods. 1 CMP[1] a § 161 ods. 1 CMP v časti „(…) a rozhodoval“ (ďalej spolu aj „Napadnuté ustanovenia“) s článkom 142 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky[2] (ďalej aj „Ústava“).

Ustanovenie § 16 ods. 1 CMP znie: „V prípadoch ustanovených týmto zákonom súd poverí notára, aby ako súdny komisár konal a rozhodoval v určitej veci; poverenie nie je súdnym rozhodnutím.“

S tým súvisí aj napadnutý § 161 ods. 1 CMP, ktorý znie: „V konaní o dedičstve poverí súd notára, aby vo veci konal a rozhodoval.“

Podľa článku 142 ods. 2 Ústavy platí, že „súdy rozhodujú v senátoch, ak zákon neustanoví, že vo veci rozhoduje jediný sudca. Zákon ustanoví, kedy sa na rozhodovaní senátu zúčastňujú aj prísediaci sudcovia z radov občanov a v ktorých veciach môže rozhodnúť aj zamestnanec súdu poverený sudcom. Proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.“

Článok 142 ods. 2 Ústavy teda vymedzuje, v akom zložení má všeobecný súd rozhodovať. Základom rozhodovania všeobecného súdu je rozhodovanie v súdnom senáte.[3] Na základe ústavného zmocnenia však zákon môže ustanoviť z tohto pravidla výnimky, ktorými sú prípady rozhodovania samosudcu, alebo prísediacich v senáte.[4]

Ďalšou skupinou osôb, ktoré sú oprávnené pri výkone súdnej moci rozhodovať ako súd, sú zamestnanci súdu.[5] Okrem oprávnenia rozhodovať vyplývajúceho zo zákona je tu však potrebný aj ďalší úkon, ktorým je poverenie od sudcu na rozhodnutie v konkrétnej veci.

Bez poverenia od sudcu nemôže zamestnanec súdu (spravidla vyšší súdny úradník) rozhodnúť ako súd, ani v prípade zverenom mu zákonom.[6]

Podľa OS DS z uvedeného vyplýva, že výpočet osôb ktoré sú ústavou zmocnené k výkonu súdnej moci je taxatívny, a nemožno ho rozširovať. Napriek tomu obsahuje CMP ustanovenia, ktoré zverujú notárom rozhodovaciu právomoc v konaní, ktorí však celkom zjavne nespĺňajú kritériá dané Ústavou v článku 142 ods. 2.

Napadnuté ustanovenia dávajú výslovné zákonné zmocnenie k tomu, aby bol notár poverený sudcom na konanie a rozhodovanie vo veci. Činnosť notára je však samostatne zárobková činnosť, nemožno ho teda považovať za zamestnanca súdu v štátnozamestnaneckom pomere (to je výslovne vylúčené v § 6 ods. 1 Notárskeho poriadku[7]) a notár celkom zrejme nie je ani sudcom, alebo prísediacim.

Zároveň sa na rozhodnutie notára hľadí ako na rozhodnutie súdu prvej inštancie, čo znamená, že má rovnaké právne účinky (právoplatnosť, vykonateľnosť), a je aj napadnuteľné rovnakými opravnými prostriedkami.

Na dôvažok, Napadnuté ustanovenia ukladajú súdom povinnosť poveriť notára na konanie a rozhodovanie, čiže nemôžu v dedičských veciach konať a rozhodovať samé. Súdy sú teda povinné rešpektovať súčasné znenie CMP, a tým pádom presúvať výkon svojich kompetencií na notárov.

Súd, aj keď je povinný notára poveriť konaním a rozhodovaním vo veci, nemá na notára žiadny reálny dosah – nemôže ho zaväzovať svojím právnym názorom, alebo mu ukladať pokyny (ako pri súdnych úradníkoch) inak, ako v rámci odvolacieho konania. Notár však negarantuje nezávislosť výkonu svojej „súdnej“ moci tak, ako zákonný sudca.[8]

Ďalším problémom, ktorý OS DS vo svojom návrhu načrtol je, že notár sa stáva účastníkom konania v časti týkajúcej sa jeho odmeny a hotových výdavkov,[9] o čom sám aj rozhoduje. Rozhodovanie notára o trovách konania (kam spadá aj odmena notára a náhrady hotových výdavkov) nie je vylúčené spomedzi rozhodnutí, ktoré vydáva notár ako súdny komisár.[10]

Pri výkone súdnej moci je však rozhodovanie o svojej vlastnej veci neprípustné.

Možné dôsledky vyslovenia neústavnosti

Ak by Ústavný súd vyslovil neústavnosť Napadnutých ustanovení, došlo by fakticky k navráteniu stavu pred rekodifikáciou civilného procesu.

Poverenie notára na konanie v dedičských veciach nie je novinkou v slovenskej právnej úprave. Podľa § 38 ods. 1 OSP[11] platilo, že „na základe poverenia súdu je notár ako súdny komisár oprávnený viesť samostatne konanie o dedičstve smerujúce k vydaniu osvedčenia o dedičstve alebo k predloženiu veci súdu na vydanie uznesenia podľa § 175zd. Poverenie môže súd dodatočne meniť. Poverenie a zmena poverenia sú voči súdnemu komisárovi účinné, len čo mu ich súd oznámil.“

Za účinnosti pôvodnej právnej úpravy boli notári ako súdni komisári poverovaní úkonmi v konaní o dedičstve,[12] čiže mohli konanie samostatne viesť. Konanie smerovalo buď k vydaniu osvedčenia o dedičstve alebo k predloženiu veci súdu na rozhodnutie. Rozhodovacie právomoci súdu teda neboli delegované na notárov v takom rozsahu, v akom je tomu dnes.

Osvedčenie o dedičstve mohol notár vydať iba so súhlasom účastníkov konania a za podmienok taxatívne uvedených v § 175zca OSP, inak musel notár vec predložiť súdu na rozhodnutie. Hoci osvedčenie malo povahu rozhodnutia vo veci samej, a jeho vydaním sa konanie skončilo, účastníci konania mali možnosť v zákonom stanovenej lehote požiadať súd o pokračovanie v konaní, v dôsledku čoho osvedčenie stratilo platnosť.

Súčasná právna úprava však inštitút osvedčenia o dedičstve nepozná. Je teda možné predpokladať, že ak by Ústavný súd vyslovil rozpor Napadnutých ustanovení s Ústavou, vďaka čomu by bola účinnosť Napadnutých ustanovení pozastavená, dedičské konania by sa značne skomplikovali a predĺžili.

OS DS napáda ustanovenia § 16 ods. 1 CMP a § 161 ods. 1 CMP iba v poslednej časti vety „…a rozhodoval.“ To znamená, že súdy by boli naďalej povinné notárov poverovať, ale iba na vykonanie jednotlivých úkonov v konaní o dedičstve – napríklad zistenie dedičov a ich upovedomenie, zisťovanie stavu a obsahu závetu, alebo zistenie poručiteľovho majetku a dlhov.

Rozhodovanie o akomkoľvek úkone, pri ktorom je to potrebné – napríklad ustanovenie správcu dedičstva,[13] rozhodnutie sporu o dedičskom práve[14] alebo vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov[15] – by ostalo v rukách súdu.

Záver

Zákon[16] dáva Ústavnému súdu možnosť, po prijatí návrhu na vyslovenie nesúladu Napadnutých ustanovení s Ústavou, pozastaviť ich účinnosť. V čase písania tohto článku Ústavný súd o návrhu zatiaľ nerozhodol.

Rozšírenie rozhodovacích právomocí notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve bolo bezpochyby dobrým nápadom – prispeje to k zrýchleniu a zhospodárneniu konaní, a zároveň sa značne odbremenia súdy.

Vyslovenie nesúladu Napadnutých ustanovení s Ústavou a pozastavenie ich účinnosti by však malo efekt práve opačný, ba dokonca by sa situácia mohla zhoršiť aj oproti predchádzajúcej právnej úprave.

Ak sa Ústavný súd prikloní k argumentácii OS DS, má Národná rada Slovenskej republiky šesť mesiacov na zosúladenie znenia ustanovení § 16 ods. 1 a § 161 ods. 1 CMP s Ústavou. Ak tak nespraví, Napadnuté ustanovenia stratia platnosť.

[1]     Zákon č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok

[2]     Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky

[3]     Podmienky výkonu funkcie sudcov a ich postavenie upravuje zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich (ďalej aj „Zákon o sudcoch a prísediacich“)

[4]     Napríklad na okresných súdoch v civilných konaniach koná a rozhoduje sudca (§ 44 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej aj „CSP“); inštitút prísediacich sudcov – laikov je zase inštitút typický pre trestné konanie.

[5]     Za „zamestnanca súdu“ sa v tomto kontexte považuje súdny úradník v zmysle zákona č. 549/2003 Z. z. o súdnych úradníkoch v znení neskorších predpisov, teda vyšší súdny úradník, súdny tajomník a probačný a mediačný úradník.

[6]     Zamestnanec súdu rozhoduje napríklad o výške trov konania v civilnom konaní – porovnaj § 262 ods. 2 CSP.

[7]     Zákon č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok)

[8]     Sudcovia sú v zmysle článku 144 ods. 1 Ústavy pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

[9]     § 171 CMP

[10]    § 161 ods. 2 CMP

[11]   Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov

[12]    § 38 OSP

[13]    § 182 a nasl. CMP

[14]    § 192 a nasl. CMP

[15]    § 195 a nasl. CMP

[16]    § 38 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov