OBCHODNÉ TAJOMSTVO A NOVÉ PROSTRIEDKY JEHO OCHRANY V INTENCIÁCH VNÚTROŠTÁTNEJ A EURÓPSKEJ LEGISLATÍVY
Obchodné tajomstvo predstavuje jednu zo základných zložiek podnikania každého podnikateľa, a to bez ohľadu na skutočnosť, či ide rozsahom o malého, stredného alebo veľkého podnikateľa.
S každým podnikaním je spojený vývoj nových technológií a know-how, s čím je nevyhnutne spojená ochrana obchodného tajomstva podnikateľa. V posledných rokoch stúpa počet incidentov týkajúcich sa porušovania obchodného tajomstva a porušenia dôvernosti dôverných informácií jednotlivých spoločností, čo iba zvyšuje potrebu efektívnej a účinnej regulácie v tejto oblasti. Z vykonaného prieskumu dokonca vyplýva, že celosvetovo sa s v uplynulom roku 2017 až 84% spoločností stretlo s potenciálnym porušením ich práv týkajúcich sa obchodného tajomstva, dôverných informácií alebo know-how.[1]
Uvedomujúc si dôležitosť tejto problematiky pristúpila Európska únia k prijatiu novej regulácie v tejto oblasti, a to konkrétne k prijatiu smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/943 z 08.06.2016 o ochrane nesprístupneného know-how a obchodných informácií (obchodného tajomstva) (ďalej len „Smernica“).
Prijatím Smernice má Európska únia za cieľ zjednotiť a harmonizovať ochranu obchodného tajomstva v členských štátoch a Smernicou sa stanovujú spoločné pravidlá ochrany pred neoprávneným získaním, využitím a sprístupnením obchodného tajomstva.[2] Smernica bola do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná úpravou a doplnením znenia slovenského Obchodného zákonníka.
V článku sa preto zaoberáme novoprijatou Smernicou a jej transpozíciou v rámci Obchodného zákonníka. Zároveň sa snažíme poukázať na potenciálne problémy pri praktickej aplikácii vybraných ustanovení Obchodného zákonníka predstavujúcich novoprijaté nástroje slúžiace na ochranu obchodného tajomstva, najmä v oblasti neodkladných opatrení a nápravných opatrení.
Aké najdôležitejšie zmeny slovenského Obchodného zákonníka prináša Smernica?
V úvode článku priblížime z nášho pohľadu najdôležitejšie zmeny, ktoré Smernica prináša do slovenského Obchodného zákonníka. Účelom Smernice je okrem harmonizácie právnych poriadkov členských štátov Európskej únie v tejto oblasti (nakoľko v rámci právnych poriadkov členských štátov existujú značné rozdiely v tejto oblasti počnúc nejednoznačnou definíciou obchodného tajomstva a rozdielnou procesnou úpravou ochrany obchodného tajomstva) aj stanovenie okolností, za ktorých je právna ochrana obchodného tajomstva odôvodnená. Nižšie preto uvádzame vybrané najdôležitejšie zmeny Obchodného zákonníka týkajúce sa problematiky obchodného tajomstva.
Nové legislatívne pojmy majiteľ obchodného tajomstva, rušiteľ obchodného tajomstva a tovar porušujúci právo k obchodnému tajomstvu
V rámci § 17 Obchodného zákonníka dochádza k legislatívnym úpravám a špecifikáciám pojmov, ktoré následne Obchodný zákonník používa ďalej naprieč svojim znením. Majiteľom obchodného tajomstva sa rozumie fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá oprávnene nakladá s obchodným tajomstvom, ktoré sa vzťahuje na podnik prevádzkovaný touto osobou pri výkone podnikania. Majiteľom obchodného tajomstva je preto ten podnikateľ, ktorý s predmetom obchodného tajomstva vzťahujúcim sa k podniku nakladá oprávnene.
Rušiteľom obchodného tajomstva je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá porušuje alebo ohrozuje obchodné tajomstvo. Rušiteľom obchodného tajomstva na účely zákona je ten, kto neoprávnene do práva k obchodnému tajomstvu zasiahol jeho získaním, sprístupnením, zverejnením alebo obchodné tajomstvo svojim neoprávneným konaním ohrozuje. V dôsledku protiprávneho konania rušiteľa mu zo strany súdu môžu byť uložené (nariadené) neodkladné alebo nápravné opatrenia.
Tovar porušujúci právo k obchodnému tajomstvu predstavuje tovar, ktorého návrh, vlastnosti, fungovanie, výrobný proces alebo uvedenie na trh má podstatné výhody z obchodného tajomstva, ktoré bolo porušené.
Precizovanie a rozšírenie definície a znakov skutkovej podstaty porušovania obchodného tajomstva, jej pozitívne a negatívne vymedzenie
V rámci § 51 Obchodného zákonníka dochádza k úprave koncepcie porušovania obchodného tajomstva. Za porušenie obchodného tajomstva sa na základe novej legislatívnej úpravy bude považovať konanie rušiteľa obchodného tajomstva spočívajúce v neoprávnenom získaní, využití alebo sprístupnení obchodného tajomstva. Následne Obchodný zákonník pozitívne vymedzuje, čo sa má považovať za neoprávnené získanie, využitie alebo sprístupnenie obchodného tajomstva[3], čím dochádza k transpozícii článku 4 Smernice do znenia Obchodného zákonníka. Je dôležité podotknúť, že za neoprávnené získanie, využitie alebo sprístupnenie obchodného tajomstva je možné považovať aj odlišné spôsoby konania v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nakoľko v rámci tohto ustanovenia ide o ich demonštratívny výpočet.[4]
Čo sa týka negatívneho vymedzenia pojmu porušovania obchodného tajomstva, Obchodný zákonník opätovne transponuje Smernicu, tentokrát jej článok 3 a to vo vzťahu k neoprávnenému získaniu obchodného tajomstva. Obchodný zákonník stanovuje, že za neoprávnené získanie obchodného tajomstva sa nepovažuje, ak k jeho získaniu došlo (i) nezávislým objavom alebo vytvorením, alebo (ii) pozorovaním, skúmaním, demontážou alebo testovaním výrobku alebo predmetu, ktorý bol sprístupnený verejnosti alebo ktorý oprávnene vlastní osoba, ktorá informácie získala a na ktorú sa nevzťahuje právna povinnosť obmedziť získanie obchodného tajomstva, alebo (iii) výkonom práva zamestnancov alebo zástupcov zamestnancov na informácie podľa slovenského právneho poriadku a práva Európskej únie[5], alebo (iv) iným spôsobom, ktorý je v súlade so zásadou poctivého obchodného styku a súčasne nezasahuje do práv tretích osôb.[6]
Práve vo vzťahu k tejto poslednej negatívnej definícii porušovania obchodného tajomstva (t.j. v prípade, kedy podľa potenciálneho rušiteľa obchodného tajomstva nepôjde o porušovanie obchodného tajomstva z dôvodu, že potenciálny rušiteľ bude argumentovať aplikáciou zásady poctivého obchodného styku a nezasahovania do práv tretích osôb) predpokladáme v budúcnosti potenciálnu existenciu sporov medzi majiteľom obchodného tajomstva a potenciálnym rušiteľom obchodného tajomstva. Pojem poctivý obchodný styk už právny poriadok Slovenskej republiky pozná a aj samotný Obchodný zákonník[7] predpokladá jeho využitie najmä v záväzkových vzťahoch, spravujúcich sa Obchodným zákonníkom. Napriek skutočnosti, že tento pojem nie je legislatívne definovaný, nájdeme jeho bližšie vymedzenie v rámci rozhodovacej praxe súdov v Slovenskej republike, a to aj na úrovni Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ten zásady poctivého obchodného styku vymedzil ako „Výraz konkretizácie všeobecnejších morálnych zásad či noriem, vyjadrených v pojme dobré mravy. Ide o konkretizáciu noriem morálky na oblasť aplikácie konkrétnych spoločenských vzťahov, ktorými sú obchodné záväzkové vzťahy. Tvoria ucelený súbor zásad správania, ktorých dodržiavanie v obchodnom styku tento styk kvalifikuje ako poctivý. Vymedzenie pojmov „dobré mravy“ či „poctivý obchodný styk“ je spravidla ponechaný na právnu vedu. Len výnimočne definíciu týchto pojmov nájdeme v právnej norme.“[8]
Rozumieme tomu, že v rámci samotného znenia Obchodného zákonníka nie je objektívne možné legislatívne upraviť všetky aspekty konaní neporušujúcich práva k obchodnému tajomstvu a použitie pojmu „poctivý obchodný styk“ známeho v Obchodnom zákonníku a vytvorenie akejsi „doktrinálnej úpravy“ v tejto oblasti sa javí ako vhodná cesta zákonodarcu.
Na druhej strane ale predpokladáme, že práve na toto ustanovenie Obchodného zákonníka môžu potenciálne v praxi narážať majitelia obchodného tajomstva, pretože môže ísť o prípady, kedy obrana potenciálnych rušiteľov obchodného tajomstva bude spočívať práve v argumentácii, že obchodné tajomstvo bolo získané v súlade s poctivým obchodným stykom a nezasahuje do práv tretích osôb.
Následne bude konkrétne posúdenie toho, či práva k obchodnému tajomstvu boli získané neoprávnene alebo oprávnene, najčastejšie prináležať súdu, ktorý v takomto prípade bude musieť zohľadniť všetky relevantné okolnosti daného prípadu. Taktiež bude do úvahy v týchto prípadoch pripadať aj aplikácia nových procesných inštitútov, akými sú nápravné opatrenia alebo neodkladné opatrenia v prípadoch ochrany obchodného tajomstva, ktorým sa venujeme nižšie v tomto článku.
Verejný záujem ako oprávnený dôvod pre získanie, využitie alebo sprístupnenie obchodného tajomstva
Recitál 20 Smernice[9] ohľadom možnosti získania, využitia či sprístupnenia obchodného tajomstva z dôvodu verejného záujmu hovorí, že ochrana obchodného tajomstva by sa nemala vzťahovať na prípady, v ktorých sprístupnenie obchodného tajomstva slúži verejnému záujmu, pokiaľ je tým odhalené priamo relevantné pochybenie, protiprávne konanie alebo protiprávna činnosť. Smernica zároveň dodáva, že nie je dotknutá možnosť členských štátov stanoviť širšiu ochranu pred neoprávneným získaním, využitím alebo sprístupnením obchodného tajomstva, pokiaľ sa rešpektujú záruky ochrany záujmov iných strán výslovne ustanovené v Smernici.
Transponujúc predmetnú Smernicu, Obchodný zákonník v rámci svojho novelizovaného znenia[10] upravuje, že získanie, využitie alebo sprístupnenie obchodného tajomstva nie je neoprávnené, ak k nemu došlo za účelom ochrany verejného záujmu a to najmä v súvislosti s odhalením protiprávneho konania alebo inej protiprávnej činnosti. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu Obchodného zákonníka[11] predpokladá aplikáciu tohto ustanovenia na prípady sprístupnenia obchodného tajomstva na „účely trestného alebo administratívneho konania a na iné úradné účely (účtovné závierky, audit, sprístupňovanie informácií podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám).“
Na jednej strane chápeme, že nie všetky legislatívne pojmy je možné zadefinovať jednoznačne exaktne. No na strane druhej sa obávame potenciálne širokého výkladu zákonodarcom použitého pojmu verejný záujem, a to najmä v tak citlivej oblasti, akou oblasť obchodného tajomstva podnikateľov a jeho sprístupňovania nepochybne je. V tejto súvislosti preto veríme, že toto ustanovenie Obchodného zákonníka bude pri jeho praktickom využívaní vykladané mimoriadne opatrne a skôr reštriktívnym ako extenzívnym výkladom a nebude preto dochádzať k neodôvodneným zásahom do obchodného tajomstva podnikateľov z deklarovaného a vykonštruovaného dôvodu ochrany verejného záujmu.
Nové procesné prostriedky ochrany obchodného tajomstva vo forme neodkladných opatrení a nápravných opatrení
V rámci transpozície Smernice do Obchodného zákonníka došlo k zavedeniu nových prostriedkov ochrany obchodného tajomstva a to vo forme neodkladných[12] a nápravných[13] opatrení. Podľa zákonodarcu vyplýva potreba zakotvenia takýchto rýchlych a účinných osobitných opatrení z dôvodu potenciálnych ničivých účinkov pre majiteľov obchodného tajomstva v takých prípadoch, kedy dôjde k neoprávnenému sprístupneniu obchodného tajomstva majiteľov širokej verejnosti.
Neodkladným opatrením môže súd na návrh majiteľa obchodného tajomstva nariadiť rušiteľovi obchodného tajomstva viacero povinností, ako napríklad ukončiť využívanie alebo sprístupňovanie obchodného tajomstva, zákaz výroby tovarov porušujúcich obchodné tajomstvo, zaistenie tovaru porušujúce obchodné tajomstvo a mnohé ďalšie. Súd môže uložiť rušiteľovi obchodného tajomstva jedno, ale aj viac neodkladných opatrení popri sebe. Majiteľovi obchodného tajomstva zákon zveruje ešte ďalšiu možnosť a to navrhnúť príslušnému súdu, aby namiesto neodkladného opatrenia nariadil rušiteľovi obchodného tajomstva povinnosť zložiť do úschovy súdu zábezpeku na náhradu škody alebo ujmy vzniknutej porušením obchodného tajomstva.[14] Zákon pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia predpokladá, že súd bude prihliadať najmä na hodnotu a iné špecifické vlastnosti obchodného tajomstva, konanie rušiteľa obchodného tajomstva pri jeho získaní, využití alebo sprístupnení a oprávnené záujmy rušiteľa obchodného tajomstva, spôsob a následok porušenia obchodného tajomstva, oprávnené záujmy majiteľa obchodného tajomstva a podobne. Preto má mať súd za dostatočne preukázané, že obchodné tajomstvo existuje, navrhovateľ je majiteľom obchodného tajomstva a že skutočne došlo k porušeniu alebo ohrozeniu obchodného tajomstva.
Inštitút zábezpeky ako predpoklad pre nariadenie neodkladného opatrenia
Smernica hovorí, že opatrenia, postupy a prostriedky nápravy ustanovené v Smernici majú za cieľ zabezpečiť, aby príslušné súdne orgány zohľadňovali faktory, ako sú hodnota obchodného tajomstva, závažnosť konania vedúceho k neoprávnenému získaniu, využitiu alebo sprístupneniu obchodného tajomstva, ako aj vplyv takéhoto konania. Takisto by sa malo zabezpečiť, aby príslušné súdne orgány mali možnosť zvážiť záujmy strán súdneho konania, ako aj záujmy tretích strán, vrátane spotrebiteľov. Takisto by malo byť možné požadovať zábezpeky v dostatočnej výške na pokrytie nákladov a ujmy spôsobenej odporcovi neopodstatneným návrhom, najmä ak by akékoľvek omeškanie spôsobilo oprávnenému vlastníkovi obchodného tajomstva nenapraviteľnú ujmu.[15]
Vo vzťahu k nariadeniu neodkladného opatrenia preto Obchodný zákonník umožňuje súdu (ak je to so zreteľom na okolnosti prípadu možné a účelné) uložiť majiteľovi obchodného tajomstva povinnosť zložiť zábezpeku určenú na zabezpečenie náhrady škody alebo inej ujmy, ktorá by vznikla nariadením neodkladného opatrenia. Určenie výšky samotnej zábezpeky a lehoty na jej zloženie podlieha právomoci súdu. Veľmi podstatnú skutočnosť vo vzťahu k nariadeniu neodkladného opatrenia predstavuje zákonný predpoklad, že ak majiteľ obchodného tajomstva v lehote určenej súdom zábezpeku nezloží, súd návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne. Gramatickým výkladom tohto ustanovenia možno z nášho pohľadu jednoznačne usúdiť, že súd nie je oprávnený posúdiť či takýto návrh (v prípade nezloženia zábezpeky) zamietne, ale toto ustanovenie predpokladá, že v prípade nezloženia zábezpeky je súd povinný takýto návrh zamietnuť.
V rámci rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky už v minulosti došlo k prijatiu rozhodnutí, kedy inštitúty ako poplatok za námietky voči exekúcii[16] alebo povinnosť navrhovateľa na návrh odporcu zložiť preddavky na trovy súdneho konania[17] boli považované za protiústavné a to aj z dôvodu neprimeraného obmedzenia práva na prístup k súdu. Natíska sa otázka, ako sa právna prax vysporiada s potenciálnymi situáciami, kedy nedôjde k nariadeniu neodkladného opatrenia a to práve z dôvodu nezloženia zábezpeky navrhovateľom, ktorú mu určil súd. Môže byť takáto situácia považovaná za obmedzenie práva na prístup k súdu a môže tak dôjsť k obmedzeniu základných ústavných práv navrhovateľov neodkladných opatrení (majiteľov obchodného tajomstva)? Majú formy preddavkov/zábezpek v tomto ohľade svoje rácio a miesto v rámci slovenského právneho poriadku?
Napriek vyššie citovaným rozhodnutiam Ústavného súdu, Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti viackrát konštatoval, že zásada rovnosti účastníkov konania je súčasťou práva na spravodlivé konanie a pod pojmom rovnosti účastníkov konania je potrebné rozumieť rovnosť ich príležitostí. To znamená, že každej procesnej strane by mala byť daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej protistrana. Podľa ESĽP sa rovnosťou zbraní rozumie požiadavka, aby každá zo strán konania mohla obhajovať svoju vec za podmienok, ktoré ju z pohľadu konania ako celku vzhľadom na protistranu podstatným spôsobom neznevýhodňujú. Cieľom zásady rovnosti zbraní má preto byť dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu[18], pričom takáto spravodlivá rovnováha môže byť dosahovaná aj prostredníctvom inštitútu neodkladného opatrenia.
Neodkladné opatrenie ako prostriedok zloženia preddavku na náhradu trov konania?
V novembri 2017 prejednával Ústavný súd Slovenskej republiky ústavnú sťažnosť a otázku možnosti nariadenia neodkladného opatrenia v podobe uloženia povinnosti zloženia preddavku na trovy konania žalobcovi.[19] Predmetom konania pred všeobecnými súdmi bolo zaplatenie istiny vo výške cca. 127.000.000 EUR, zaplatenia ktorej sa ako žalobca domáhala cyperská spoločnosť a to voči etablovanej banke pôsobiacej na území Slovenskej republiky, ktorá bola v pozícii žalovaného. Banka navrhla súdu, aby žalobcovi vo forme neodkladného opatrenia nariadil zloženie finančného preddavku na trovy súdneho konania. Ako dôvod banka uviedla jednak (i) obavu banky z potenciálnej neschopnosti žalobcu (ako cyperskej spoločnosti nevlastniacej v Slovenskej republike žiadny majetok) splniť prípadnú povinnosť nahradiť v prípade neúspechu trovy konania žalovanému, a zároveň (ii) špekulatívnosť a neopodstatnenosť nároku uplatneného žalobcom voči žalovanému. Za účelom odstránenia potenciálneho nerovného postavenia sporových strán, preto banka ako žalovaný, navrhla nariadenie vyššie uvedeného neodkladného opatrenia.
Všeobecné súdy (okresný a následne aj krajský) takýto návrh zamietli, kedy argumentovali, že žalovaný nepreukázal ohrozenie budúcej exekúcie a prezentoval iba „tvrdenia o nemajetnosti žalobcu, čo ale nepodporil aspoň relevantným nepriamym dôkazom“. Voči týmto rozhodnutiam podala banka ako žalovaný ústavnú sťažnosť, ktorú ústavný súd prijal.
V rámci samotného konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky argumentovali všeobecné súdy aj nami vyššie spomínaným nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky[20], ktorým samotný súd povinnosť zložiť preddavok na trovy konania zachytený v rámci bývalého procesného kódexu vyhodnotil ako protiústavný a že prípadné zloženie peňažnej sumy do úschovy súdu na budúcu náhradu trov konania by bolo v rozpore so závermi takéhoto nálezu.
Ústavný súd sa v rámci svojho rozhodnutia zaoberal postupom všeobecných súdov a vyhodnotil ho ako protiústavný a pripustil preto možnosť nariadenia neodkladného opatrenia za účelom zloženia finančných prostriedkov na prípadnú budúcu náhradu trov konania.
Ústavný súd skonštatoval, že žalovaný sa v rámci súdneho konania nebránil sporu ako takému, ale zdôvodnil svoj záujem chrániť sa pred zneužitím práva zo strany žalobcu (čo sa týka náhrady trov konania). Ústavný súd videl následne neprimeranosť riešenia všeobecných súdov (vo forme zamietnutia návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia) v tom, že namiesto verifikácie tvrdení žalovaného a posúdenia postavenia strán v spore a ich očakávaní, všeobecné súdy takýto návrh zamietli a nereflektovali na argumentáciu žalovaného. Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo podstatnou úlohou všeobecných súdov nájsť spravodlivé vyváženie oprávnenia žalobcu žalovať s oprávnením žalovaného na to, aby proti nemu nebola zneužívaná formálna nedokonalosť právnej úpravy.
Podstatou súdenej veci preto podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky nebolo paušálne zavedenie povinnosti žalobcov skladať preddavok na trovy konania tak, ako tomu bolo v § 141a OSP, ale podstatou bola možnosť poskytnutia účinnej a spravodlivej ochrany právam a právom chráneným záujmom oboch sporových strán s ohľadom na povahu prejednávanej veci, a to v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania a požiadavkami na ústavne konformné odôvodnenie rozhodnutia. Argumentáciu všeobecných súdov ohľadom nálezu týkajúceho sa protiústavnosti § 141a OSP Ústavný súd Slovenskej republiky nebral do úvahy, nakoľko s predmetom sporu podľa jeho názoru nesúvisela.
Z rozoberaného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky preto pre strany súdneho sporu vyplýva možnosť zabezpečenia ochrany budúcich práv strán sporu v rámci súdneho konania (súvisiacich s náhradou trov konania) a to za predpokladu splnenia podmienky potreby spravodlivého usporiadania veci a nastolenia rovnosti strán sporu. Posilnenie spravodlivosti a rovnosti strán samozrejme jednoznačne vítame. Otáznym ale zostáva, či nariadenie predbežného opatrenia za účelom zloženia finančných prostriedkov na prípadnú budúcu náhradu trov konania dostatočným spôsobom zabezpečí účel sledovaný Ústavným súdom Slovenskej republiky.
Nesplnenie povinnosti žalobcu zložiť finančné prostriedky vyplývajúceho z nariadeného neodkladného opatrenia totiž nemá za následok zastavenie samotného konania o uplatnenie nároku žalobcu voči žalovanému. Aj napriek nariadeniu takéhoto neodkladného opatrenia preto môže nastať situácia, že žalobca (schránková spoločnosť) v spore nebude úspešný, nebude rešpektovať nariadené neodkladné opatrenie, a teda neuspokojí žalovanému jeho nárok na náhradu trov konania. S ohľadom na vyššie uvedené bude zaujímavé sledovať judikatórny a prípadne aj legislatívny vývoj predmetného inštitútu neodkladného opatrenia (za účelom zloženia finančných prostriedkov na náhradu trov konania) a samotného inštitútu zábezpeky v rámci súdneho konania.
Druhá strana mince v prípade zábezpeky (ako predpokladu pre nariadenie neodkladného opatrenia)
Na inštitút zábezpeky je z nášho pohľadu potrebné nazrieť aj z opačného pohľadu. Položme si otázku, ako by sa súd vysporiadal so situáciou, kedy by sa napríklad „startupová spoločnosť“ v oblasti IT (ako majiteľ obchodného tajomstva) dožadovala vydania neodkladného opatrenia voči rušiteľovi obchodného tajomstva, a to napríklad z dôvodu, že (unikátny softvér) takejto „startupovej spoločnosti“ neoprávnene (podľa tvrdenia navrhovateľa) využíva iný subjekt?
V súlade so znením zákona[21] môže súd nariadiť navrhovateľovi („startupovej spoločnosti“) zložiť zábezpeku na zabezpečenie náhrady škody alebo inej ujmy, ktorá by nariadením neodkladného opatrenia vznikla druhej strane. Je bežné, že „startupové“ spoločnosti disponujú minimálnymi finančnými prostriedkami a ich (de facto) jediným majetkom býva práve napríklad takýto unikátny softvér, či iná myšlienka/nápad s potenciálnou majetkovou hodnotou.
Navyše, v oblasti IT/softvérových systémov je taktiež mimoriadne ťažké určiť výšku potenciálnej škody. Zároveň môže byť samotná výška takejto potenciálnej škody v prípade neoprávneného využívania softvéru mimoriadne vysoká. Z tohto dôvodu by preto súd podľa dikcie zákona zrejme uložil navrhovateľovi povinnosť zložiť zábezpeku vo výške takejto potenciálnej škody (alebo inej ujmy). V takýchto prípadoch podľa nášho názoru badať potenciálne riziko pre takúto „startupovú spoločnosť“, kedy by „startupovej spoločnosti“ s minimálnym množstvom finančných prostriedkov (ktorej softvér neoprávnene využíva iná osoba) mohla byť uložená povinnosť zložiť zábezpeku na zabezpečenie potenciálnej škody vo výške presahujúcej finančné možnosti takejto“ startupovej“ spoločnosti. Práve v takýchto prípadoch je podľa nášho názoru dôležité, aby príslušný súd dôkladne zvážil všetky okolnosti prípadu a následne spravodlivo rozhodol.
Obchodný zákonník pri rozhodovaní súdu o nariadení neodkladného opatrenia a zloženia zábezpeky v prípadoch obchodného tajomstva používa terminológiu „ak je to so zreteľom na okolnosti prípadu možné a účelné, môže súd uložiť majiteľovi obchodného tajomstva povinnosť zložiť zábezpeku určenú na zabezpečenie náhrady škody alebo inej ujmy“ a „výšku zábezpeky a lehotu na jej zloženie určí súd“.
Je síce racionálne a spravodlivé aby strana, ktorá získa na úkor druhej strany výhody plynúce z neoprávnene vydaného neodkladného opatrenia, takéto výhody nepožívala a tieto výhody určitým spôsobom kompenzovala strane, ktorá bola z dôvodu takéhoto neoprávnene vydaného neodkladného opatrenia postihnutá. Na strane druhej ale môže byť neprimerane prísne, ak by v každom prípade navrhovateľ neodkladného opatrenia (ktoré následne aj bolo neoprávnene vydané) bol povinný kompenzovať druhej strane všetky škody, ktoré jej boli spôsobené na základe takto neoprávnene vydaného neodkladného opatrenia.
Ako je možné vidieť zo zákonného znenia, zákonodarca dáva súdu určitú voľnosť a priestor na posúdenie možnosti a účelnosti zloženia zábezpeky určenej na zabezpečenie škody alebo inej ujmy, a taktiež súdu ponecháva možnosť určiť výšku zábezpeky a lehotu na jej zloženie. Zo znenia zákona ale nie je jednoznačné, či súd má uložiť povinnosť zložiť zábezpeku v plnej výške potenciálne hroziacej škody (inej ujmy) alebo na zabezpečenie náhrady škody môže požadovať zloženie zábezpeky v sume menšej ako je samotná výška potenciálnej škody. V tomto ohľade preto zostáva posúdenie tejto situácie na súde, ktorému zákon dáva do rúk právomoc rozhodnúť o tom či bude zábezpeku požadovať a rozhodnúť aj o jej požadovanej výške. Zostáva veriť, že súdy k posudzovaniu okolností prípadu a účelnosti zábezpeky a jej samotnej výšky pristúpia zodpovedne a s dostatočným „citom“ pre spravodlivé riešenie veci.
Možné inšpirácie pri ukladaní neodkladných opatrení v právnom prostredí Spojených štátov amerických
Nariaďovanie neodkladných opatrení pri právach vyplývajúcich z porušenia obchodného tajomstva a ukladanie zábezpeky za účelom pokrytia náhrady škody predstavuje v rámci slovenského právneho poriadku určité nóvum. Z tohto dôvodu sme pri písaní tohto článku komparovali tieto inštitúty aj s inštitútmi zahraničného právneho poriadku, a to konkrétne v rámci právnej doktríny a precedensov právneho systému USA.[22] V USA je neodkladné opatrenie vnímané ako akési „predbežné rozhodnutie s explicitne vyjadreným predpokladom, že vydanie neodkladného opatrenia môže byť v následnom konaní posúdené ako nesprávne“. Takýto predpoklad je spojený s tým, že osobe požadujúcej vydanie neodkladného opatrenia môže byť zo strany súdu uložená povinnosť zložiť zábezpeku za účelom pokrytia škôd, ktoré by vznikli druhej strane obmedzenej takto nariadeným predbežným opatrením. Americký právny poriadok ale predpokladá, že v prípadoch ukladania povinnosti zložiť zábezpeku jednej zo strán má súd zvážiť všetky „racionálne a spravodlivé okolnosti prípadu“[23], a po tomto zvážení uloží zábezpeku v primeranej výške.[24]
Precedensy z prostredia USA ako pramene práva taktiež vyslovene predpokladajú, že súd nie je povinný uložiť povinnosť zložiť zábezpeku bez posúdenia všetkých (spravodlivých) okolností prípadu a že pri ukladaní zábezpeky je povinný dosiahnuť spravodlivosť medzi stranami a vyhnúť sa nespravodlivému rozhodnutiu.[25]
Čo je ale dôležitejšie, americké súdy sú pri posudzovaní okolností prípadu a následnom stanovení výšky zábezpeky oprávnené posudzovať a zohľadňovať aj finančné možnosti navrhovateľa alebo verejný záujem. Súd preto posudzuje aj také okolnosti, ktoré nesúvisia len s výškou potenciálnou škody, ktorá by vznikla druhej strane v prípade neoprávneného nariadenia neodkladného opatrenia. S ohľadom na tieto skutočnosti preto môžu americké súdy primerane znížiť výšku zábezpeky aj pod hranicu výšky potenciálnej škody vzniknutej protistrane v prípade neoprávneného nariadenia neodkladného opatrenia.
Ako príklady uvádza americká literatúra prípady, kedy má súd za to, že navrhovateľ bude v spore úspešný, alebo prípady, kedy súd považuje navrhovateľa za „finančne zodpovedného“, alebo aj v prípadoch predpokladaných verejným záujmom. Takéto oprávnenie súdu v rámci amerického právneho prostredia korešponduje s našim názorom vysloveným vyššie, podľa ktorého by aj slovenský súd s ohľadom na účelnosť uloženia zábezpeky, s prihliadnutím na okolnosti prípadu, bol oprávnený určiť zábezpeku v sume zodpovedajúcej iba časti potenciálne hroziacej škody a to vo výške primeranej okolnostiam prípadu a taktiež súvisiacim finančným možnostiam navrhovateľa.
Návrhy de lege ferenda vo vzťahu k zábezpeke pri nariadení neodkladného opatrenia
V prvom rade je z nášho pohľadu dôležité poznamenať, že samotná dôvodová správa k predmetnej novele Obchodného zákonníka[26] pripúšťa, že po vyhodnotení používania novozavedených procesných noriem v praxi a následných prípadných zmenách v nich bude následne potrebné zvážiť systematické zakotvenie prostriedkov ochrany obchodného tajomstva v právnych predpisoch upravujúcich konanie pred súdom. Samotný zákonodarca teda predpokladá, že v rámci nami rozoberanej novej právnej úpravy môže s odstupom času dôjsť aj k zmenám na základe poznatkov z praxe.
Rozumieme, že Smernica[27] vyžaduje od členských štátov, aby príslušné súdne orgány za účelom zabezpečenia náhrady škody mohli vydanie neodkladného opatrenia podmieniť zložením primeranej zábezpeky alebo rovnocennej záruky zo strany navrhovateľa neodkladného opatrenia. Ako sme uvádzali vyššie, v niektorých prípadoch by neprimerane vysoká zábezpeka (a to aj vo výške potenciálnej škody) podľa nášho názoru mohla znamenať neprimerané obmedzenie práva na prístup k súdu. Na zváženie stojí podľa nášho názoru aj explicitné (nie len implicitné) vyjadrenie skutočnosti v zákone, že zábezpeka uložená súdom nemusí dosahovať výšku potenciálnej škody a súd je pri jej stanovení povinný zohľadniť okolnosti posudzovaného prípadu.
Ako o návrhu de lege ferenda vo vzťahu k zábezpeke, je možné uvažovať aj o forme takejto zábezpeky požadovanej súdom od navrhovateľa neodkladného opatrenia. Obchodný zákonník explicitne neustanovuje, či je zábezpeku možné zložiť výlučne v štandardnej forme zloženia finančných prostriedkov do úschovy súdu alebo by súd ako dostatočnú zábezpeku akceptoval aj napríklad bankovú záruku alebo ručiteľské vyhlásenie materskej spoločnosti navrhovateľa. Z nášho pohľadu by bolo možné o bankovej záruke uvažovať ako o akceptovateľnej forme zábezpeky. V prípade bonitnejších spoločností často disponujúcich predschválenými záručnými rámcami by predloženie bankovej záruky (namiesto zloženia finančných prostriedkov do úschovy súdu) predstavovalo jednak z pohľadu úspory nákladov takejto spoločnosti a aj z pohľadu pružnosti takéhoto inštitútu vhodnejšiu alternatívu. Na druhej strane ale pri bankovej záruke vyvstávajú riziká súvisiace s obmedzenou dĺžkou platnosti bankovej záruky, prípadným nesplnením povinnosti predĺžiť jej platnosť stranou povinnou zložiť zábezpeku alebo s nahradením bankovej záruky zložením finančných prostriedkov na účet súdu a nevyhnutnosťou súdnej kontroly splnenia takýchto povinností.
[1] Dostupné na: https://www.kroll.com/en-us/global-fraud-and-risk-report-2018
[2] V právnych poriadkoch členských štátov totiž existujú značné rozdiely v úpravách ochrany obchodného tajomstva či už hmotnoprávne alebo procesnoprávne. Nerovnocenná ochrana obchodného tajomstva vedie podľa Európskej únie k roztrieštenosti vnútorného trhu a odrádza podniky od vykonávania cezhraničnej hospodárskej činnosti, ktorá by súvisela s použitím obchodného tajomstva.
[3] Za neoprávnené získanie obchodného tajomstva sa napríklad bude považovať získanie obchodného tajomstva bez súhlasu jeho majiteľa konaním, ktoré je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku, ktoré spočíva v neoprávnenom prístupe k dokumentom, predmetom, materiálom, látkam alebo elektronickým súborom alebo ich častiam, s ktorými oprávnene nakladá majiteľ obchodného tajomstva a ktoré obsahujú obchodné tajomstvo, alebo z ktorých možno obchodné tajomstvo odvodiť, ako aj ich privlastnenie alebo kopírovanie. Neoprávneným využitím alebo neoprávneným sprístupnením obchodného tajomstva bude považované najmä využitie alebo sprístupnenie obchodného tajomstva bez súhlasu majiteľa obchodného tajomstva tým, kto (i) získal obchodné tajomstvo neoprávnene, alebo (ii) porušuje dohodu o zachovaní dôvernosti alebo inú povinnosť týkajúcu sa nesprístupnenia obchodného tajomstva, alebo (iii) porušuje zmluvnú alebo inú povinnosť týkajúcu sa obmedzenia využitia obchodného tajomstva.
[4] Dôvodová správa k zákonu č. 264/2017 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Obchodný zákonník je uverejnená na: https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=6489
[5] Obchodný zákonník teda n za porušovanie obchodného tajomstva nebude považovať aj nezávislý objav alebo vytvorenie ako originárny spôsob nadobudnutia práv k obchodnému tajomstvu; taktiež postupy v rámci tzv. reverzného inžinierstva a informácie nadobudnuté v prípade práva na informácie zamestnancov a ich kolektívnych orgánov.
[6] Vo vzťahu k takémuto prípadu oprávneného získania obchodného tajomstva v prípade poctivého obchodného styku uvádza dôvodová správa (k zákonu č. 264/2017 Z.z.., ktorým sa mení a dopĺňa Obchodný zákonník) prípad sprístupnenia obchodného tajomstva majiteľom obchodného tajomstva na základe zmluvy o franchisingu. Nazdávame sa, že v praxi bude toto ustanovenie vykladané extenzívnejšie a ostáva na súdnej praxi, ako sa k výkladu inštitútu poctivého obchodného styku vo vzťahu k oprávnenému získaniu obchodného tajomstva postaví.
[7] § 265 Obchodného zákonníka
[8] Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 9.6.2010, sp. zn.: I. ÚS 221/2010.
[9] Dostupné na: http://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/HTML/?uri=CELEX:32016L0943&from=SK
[10] § 51, odsek 7 Obchodného zákonníka
[11] Dostupné na: https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=6489
[12] § 55b Obchodného zákonníka
[13] § 55c Obchodného zákonníka
[14] Zložením zábezpeky nevzniká rušiteľovi obchodného tajomstva právo domáhať sa sprístupnenia obchodného tajomstva
[15] Recitál 21 a 28 Smernice
[16] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS. 109/2011 zo dňa 11.07.2012
[17] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS. 30/2015-55 zo dňa 11.05.2016
[18] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 716/2016 zo dňa 24.10.2017
[19] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 502/2017-26 zo dňa 21.11.2017
[20] Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS. 30/2015-55 zo dňa 11.05.2016
[21] § 55b, odsek 2 Obchodného zákonníka
[22] GROSSKOPF, O., MEDINA, B.: Remedies for Wrongfully-Issued Preliminary Injunctions: The Case for Disgorgement of Profits. Seattle university Law Review. Vol. 32:903, dostupné na: https://digitalcommons.law.seattleu.edu/sulr/vol32/iss4/2/
[23] „Equities of the case“
[24] Napríklad rozhodnutie Russell v. Farley
[25] Rozhodnutia Kansas ex rel. Stephan v. Adams alebo Monroe Div., Litton Bus. Sys., Inc. V. De Bari
[26] Dostupné na: https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=6489
[27] Článok 11, odsek 4 Smernice
