SPORY S OCHRANOU SLABŠEJ STRANY V ÚPRAVE CSP, I. ČASŤ

Spotrebiteľské spory a konania o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach

Jedným zo základných princípov civilného procesného práva je princíp „rovnosti zbraní“, zakotvený v čl. 16 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Podľa tejto zásady majú strany sporu v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany.

Zákonodarca v tom istom článku 16 CSP prikročil k doplneniu princípu rovnosti zbraní o princíp ochrany slabšej strany, aby dorovnal rozdielne postavenie určitých subjektov, pri ktorých sa to vyžaduje. Slabšou stranou sa na účely CSP rozumie:

1. spotrebiteľ v spotrebiteľských sporoch a v konaniach o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach,
2. diskriminovaná osoba v antidiskriminačných sporoch,
3. zamestnanec v individuálnych pracovno-právnych sporoch.

Na konanie vo veciach sporov s ochranou slabšej strany sa použijú všeobecné ustanovenia CSP o konaní (ust. § 156 – § 264 CSP) s výnimkami, ktoré uvádzame nižšie.

Tento článok sa bližšie zameriava na spotrebiteľské spory a na konania o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach.

Spotrebiteľské spory

Prvou skupinou sporov pri ktorých súd použije odlišné procesné postupy, sú spotrebiteľské spory. Spotrebiteľským sporom je akýkoľvek spor, ktorý vznikne medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiacim so spotrebiteľskou zmluvou. Zákonodarca pojmovo odkazuje na hmotno-právnu úpravu – najmä na ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“).

Rozšírená poučovacia povinnosť

Jedným z prvých osobitných procesných postupov súdu je rozšírená poučovacia povinnosť voči strane, ktorá je spotrebiteľom. Nad rámec všeobecnej poučovacej povinnosti (ust. § 160 CSP) súd poučí túto stranu o:

1. možnosti dať sa zastúpiť,
2. tom, aké dôkazy je potrebné predložiť,
3. možnosti podania návrhu na neodkladné opatrenie alebo zabezpečovacie opatrenie,
4. iných možnostiach na uplatnenie alebo bránenie jej práv.

Aj keď je poučovacia povinnosť súdu vo vzťahu k spotrebiteľovi značne rozšírená, týka sa len procesných práv spotrebiteľa. Súd nemôže poučovať spotrebiteľa aj o jeho hmotných právach – napríklad radiť mu, kto je v spore pasívne vecne legitimovaný (koho má žalovať), alebo ako má naformulovať petit žaloby.[1]

Zastúpenie

Jedno z procesných práv, o ktorých súd spotrebiteľa poučí, je zastúpenie. Spotrebiteľ sa v konaní môže dať zastúpiť všeobecným zástupcom (§ 89 CSP), advokátom alebo Centrom právnej pomoci. Odlišnosť spočíva v možnosti spotrebiteľa dať sa zastúpiť združením zriadeným na ochranu spotrebiteľa (napr. Združenie slovenských spotrebiteľov) v zmysle ustanovenia § 291 CSP.

Spotrebiteľ, ktorý sa dá v konaní zastúpiť združením zriadeným na ochranu spotrebiteľa alebo všeobecným zástupcom, nestráca postavenie slabšej strany. To však neplatí, ak je zastúpený advokátom – bez ohľadu na to, či si advokáta zvolil sám, alebo mu bol pridelený Centrom právnej pomoci. Pri zastúpení advokátom sa nepoužijú osobitné ustanovenia týkajúce sa dokazovania a koncentrácie konania (viď nižšie). Dôvodom je, že spotrebiteľ takto disponuje kvalifikovanou právnou pomocou, čím svoje slabšie postavenie dorovnal a nie je potrebné a ani žiaduce poskytovať mu osobitnú ochranu.

Spojenie veci

Ustanovenie § 166 CSP upravujúce spojenie veci sa použije vtedy, ak sa pred tým istým súdom začali konania, ktoré spolu skutkovo súvisia alebo sa týkajú tých istých strán. Účelom je zvýšená efektivita a hospodárnosť konania.

Zákonodarca dôsledne rozlišuje medzi spotrebiteľskými a inými ako spotrebiteľskými spormi, ktoré by spotrebiteľ s dodávateľom mohol viesť. To sa odráža aj v ustanovení § 293 CSP, podľa ktorého sa ustanovenia o spojení veci nepoužijú, ibaže by predmetom spájania konaní boli spotrebiteľské spory. Ak by došlo k spojeniu spotrebiteľského sporu s iným sporom, aj keď by sa týkal tých istých sporových strán, mohlo by to viesť k oslabeniu ochrany, ktorá sa spotrebiteľovi poskytuje. Sudca by v takto spojených konaniach nemohol odlíšiť procesné postavenie spotrebiteľa.

Zmena žaloby

Zmena žaloby je jedným z dispozičných procesných úkonov strán sporu. Jedná sa o návrh, ktorým sa uplatnené právo rozširuje alebo sa uplatňuje iné právo. V spotrebiteľských sporoch sa takáto zmena žaloby nepripúšťa, ak je spotrebiteľ na strane žalovaného. Ak by žalobca návrh na zmenu žaloby napriek tomu súdu doručil, ten ho zamietne, a ďalej koná o pôvodnej žalobe.

Podľa zákonodarcu je tým kladený dôraz na reálnu procesnú ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, resp. žalobca si má vopred a riadne premyslieť, aké nároky (a či vôbec) si v konaní uplatní, a tieto nemôže neskôr meniť. Samozrejme, môže žalobu vziať späť.

Dokazovanie

Najvýraznejšie odlišnosti spotrebiteľského sporu od klasického sporu nájdeme v úprave dokazovania.[2]

V bežnom sporovom konaní súd vykoná len tie dôkazy, ktoré navrhli strany sporu. Súd nemôže prevziať dôkaznú iniciatívu. Súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako mu ho vykreslia strany sporu svojimi dôkazmi. Odráža sa tým celková koncepcia civilného procesu, ktorý je vybudovaný na princípoch kontradiktórnosti konania, arbitrárneho poriadku a prejednacom princípe.

V spore s ochranou slabšej strany však dochádza k príklonu k tzv. vyšetrovaciemu princípu. Súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, a zároveň takéto dôkazy sám obstará. Súd sa nemusí spoliehať na splnenie si dôkaznej povinnosti spotrebiteľa a môže prevziať dôkaznú iniciatívu sám, čím je spotrebiteľovi poskytnutá vyššia miera procesnej ochrany.

Ďalšie odchýlenie sa týka koncentrácie konania. Koncentráciou konania rozumieme povinnosť strany vykonať určité procesné úkony (v tomto prípade navrhnúť dôkazy) v istej časti konania. V štandardnom sporovom konaní môžu strany navrhovať dôkazy najneskôr do momentu vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie skončí (§ 154 CSP, tzv. zákonná koncentrácia). Zákonná koncentrácia konania predstavuje objektívnu časovú hranicu. Sudca má taktiež aj subjektívnu možnosť posúdiť včasnosť uplatnených prostriedkov procesnej obrany a prostriedkov procesného útoku cez inštitút tzv. sudcovskej koncentrácie konania (§ 155 CSP). Ak tieto prostriedky strana neuplatní včas, súd na ne nemusí prihliadať.

V prípade spotrebiteľských sporov sa ustanovenia o koncentrácii nepoužijú vo vzťahu k strane, ktorá je spotrebiteľom. Spotrebiteľ môže v konaní uviesť skutočnosti a dôkazy kedykoľvek uzná za vhodné, najneskôr však do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.

Ako sme však už vyššie uviedli, osobitné ustanovenia o dokazovaní a o koncentrácii konania sa v spotrebiteľských sporoch nepoužijú v prípade, ak je spotrebiteľ zastúpený advokátom.

Pojednávanie

V spotrebiteľských sporoch v zásade platí, že súd vždy nariadi pojednávanie na prejednanie sporu, až na dve výnimky. Prvou výnimkou je, ak sa v spore rozhoduje rozsudkom pre zmeškanie v prospech spotrebiteľa. Druhá výnimka sa uplatní vtedy, ak hodnota sporu (valoris causae) neprevyšuje 1000 EUR bez príslušenstva. Zároveň musí platiť, že skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a ide o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci. Ochrana spočíva v tom, že spotrebiteľ sa nemôže vzdať práva na prejednanie veci, ak hodnota sporu prevyšuje sumu 1000 EUR.

Rozhodnutie v spotrebiteľskom spore

Ustanovenie § 298 CSP obsahuje totožnú právnu úpravu ako doterajšie ustanovenie § 153 ods. 3 a 4 zákona č. 99/1963 Z. z. Občiansky súdny poriadok. Súd podľa tejto úpravy aj bez návrhu môže vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo iných zmluvných dokumentoch (napr. všeobecné obchodné podmienky) je neprijateľná.

Toto ustanovenie sa týka spotrebiteľských zmlúv, ktoré sú uzatvárané s väčším počtom spotrebiteľov a ich obsah sa zásadným spôsobom nemení (napr. formulárové zmluvy, všeobecné obchodné podmienky k zmluvám a podobne). Ak súd vyhlásil určitú zmluvnú podmienku za neprijateľnú, dodávateľ sa musí zdržať uplatňovania tejto podmienky v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Súd taktiež nemôže vydať platobný rozkaz, ak je žalovaným spotrebiteľ a spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Absolútne vylúčené je vydanie kontumačného rozsudku (rozsudku pre zmeškanie) v neprospech spotrebiteľa.

Konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach

So spotrebiteľskými spormi úzko súvisí aj konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach (§ 301 – § 306 CSP). Aj v tomto type konania súd skúma neprijateľnosť podmienky používanej dodávateľom v spotrebiteľských zmluvách.

Rozdiel oproti štandardnému spotrebiteľskému sporu spočíva v tom, že súd môže vysloviť určitú zmluvnú podmienku za neprijateľnú bez toho, aby prebehlo konkrétne sporové konanie medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Toto konanie začína len na podnet špeciálnych aktívne vecne legitimovaných subjektov a rozhodnutia v tomto konaní majú špecifické účinky.

Žalobu môže podať len právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa, alebo orgán dohľadu podľa osobitného predpisu. V praxi tak najčastejšie pôjde o rôzne občianske združenia, ktoré majú v stanovách ako cieľ zriadenia ochranu spotrebiteľa. Orgánom dohľadu môže byť napríklad Národná banka Slovenska, Slovenská obchodná inšpekcia alebo Dopravný úrad.

Na konanie v sporoch z abstraktnej kontroly v spotrebiteľských veciach je ako prvoinštančný príslušný:

1. Krajský súd v Bratislave pre obvody KS BA, KS TT a KS NR,
2. Krajský súd v Banskej Bystrici pre obvody KS BB, KS ZA a KS TN,
3. Krajský súd v Košiciach pre obvody KS KE a KS PO.

Na konanie o odvolaní proti rozhodnutiu vydanému v týchto sporoch je príslušný Najvyšší súd SR.

Obdobne ako v prípade spotrebiteľských sporov, ani v týchto prípadoch sa ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania nepoužijú. Úprava dokazovania sa takisto prikláňa k vyšetrovaciemu princípu.

Rozhodnutie

Rozhodnutie v konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach má špecifické účinky. Ak súd v rozhodnutí určí zmluvnú podmienku používanú dodávateľom za neprijateľnú alebo určí obchodnú praktiku dodávateľa za nekalú, dodávateľ je povinný rozsudok na vlastné náklady a vhodnou formou zverejniť. Takisto dodávateľovi zakáže takúto zmluvnú podmienku alebo obchodnú praktiku požívať.

Výroková časť právoplatného rozsudku v konaní o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach je záväzná pre každého (erga omnes). Neprijateľnú zmluvnú podmienku alebo nekalú obchodnú praktiku určenú v rozhodnutí následne nesmie používať žiadny dodávateľ vo vzťahu k spotrebiteľom.

[1] V tejto súvislosti si dovolíme na okraj spomenúť ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. Podľa tohto ustanovenia je súd z úradnej povinnosti (ex officio) povinný prihliadať na premlčanie nároku dodávateľa voči spotrebiteľovi. Podľa všeobecnej právnej úpravy premlčania v ustanovení § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemožno premlčané právo veriteľovi priznať, ak sa dlžník premlčania dovolá. Dlžník má sám dbať na premlčanie nároku.

V súčasnosti je podaný návrh na Ústavný súd SR (ev. č. spisu 12672/2015) o nesúlade ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa s Ústavou SR podľa článku 125 ods. 1 Ústavy SR. Navrhovateľ (Okresný súd Košice II) nesúlad vidí najmä v prílišnom jednostrannom zvýhodňovaní dlžníka – spotrebiteľa. Aplikácia námietky premlčania aj napriek tomu, že nebola stranou sporu – spotrebiteľom vznesená, aj keď by vo všeobecnosti mala byť vznesená, je podľa názoru navrhovateľa v rozpore s princípom nestrannosti súdu a zároveň aj s princípom právneho štátu. Ústavný súd o návrhu v čase prípravy článku ešte nerozhodol.

[2] Dokazovaniu vo všeobecnosti podľa novej právnej úpravy sme sa podrobne venovali v predchádzajúcom článku

(dostupné tu)