SPORY S OCHRANOU SLABŠEJ STRANY V ÚPRAVE CSP, II. ČASŤ

Antidiskriminačné spory a individuálne pracovno-právne spory

Nadväzujúc na predošlý článok o spotrebiteľských sporoch (dostupné tu), sa v tomto článku budeme venovať ďalším dvom typom sporov, v ktorých je chránená slabšia strana a to antidiskriminačným sporom a individuálnym pracovnoprávnym sporom.

Antidiskriminačné spory

Diskrimináciou sa rozumie nedodržanie zásad rovnakého zaobchádzania, upravených v zákone č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (antidiskriminačný zákon). Tento zákon, ktorý predstavuje všeobecnú hmotno-právnu úpravu zásad rovnakého zaobchádzania sa pojmovo premieta do ustanovení § 307 – § 315 CSP. V daných sporoch je súd povinný aplikovať odlišné procesné postupy ako v klasickom sporovom konaní.

Diskriminácia sa v zmysle antidiskriminačného zákona delí na:

1. priamu diskrimináciu,
2. nepriamu diskrimináciu,
3. obťažovanie,
4. sexuálne obťažovanie, a
5. neoprávnený postih.

Diskriminovať možno z viacerých dôvodov, ktoré vymedzuje antidiskriminačný zákon v ustanovení § 2. Dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu „pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.“

Antidiskriminačný zákon upravuje aj prostriedky právnej ochrany, ak dôjde k porušeniu zásad rovnakého zaobchádzania. Každý má právo domáhať sa ochrany na súde, ak sa domnieva že bol dotknutý na svojich právach alebo právom chránených záujmoch nedodržaním zásad rovnakého zaobchádzania. Môže sa domáhať, aby ten kto diskriminuje:

1. upustil od konania,
2. napravil protiprávny stav, ak je to možné,
3. poskytol primerané zadosťučinenie.

Taktiež sa diskriminovaná osoba môže domáhať náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce. To platí najmä v prípade, ak diskrimináciou bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodeného.

Zastúpenie

V antidiskriminačných sporoch sa obligatórne právne zastúpenie nevyžaduje. Diskriminovaná osoba sa môže dať zastúpiť advokátom alebo všeobecným zástupcom podľa § 89 CSP. Má však možnosť dať sa zastúpiť aj osobou oprávnenou na zastupovanie podľa § 10 antidiskriminačného zákona. Takouto osobou je napríklad Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, zriadené zákonom č. 308/1993 Z. z. (ďalej len „Stredisko“).

Stredisko plní úlohy v oblasti ľudských práv. Monitoruje a hodnotí dodržiavanie ľudských práv, monitoruje rasizmus, xenofóbiu, antisemitizmus v SR a podobne. Každý, koho právo na rovnaké zaobchádzanie bolo porušené sa môže obrátiť na Stredisko so žiadosťou o zastúpenie. Stredisko následne posúdi opodstatnenosť žiadosti a rozhodne, či právnu pomoc poskytne.

Stranu môžu zastupovať aj mimovládne organizácie, ktorých predmetom činnosti je ochrana pred diskrimináciou. Ak je však strana v spore zastúpená advokátom, všetky ostatné možnosti zastúpenia (vrátane zastúpenia podľa antidiskriminačného zákona) sú vylúčené.

Rozšírená poučovacia povinnosť

Ustanovenia o poučovacej povinnosti sú koncipované rovnako ako v prípade spotrebiteľských sporov. Nad rámec všeobecnej poučovacej povinnosti (ust. § 160 CSP) súd podľa ustanovenia § 309 CSP poučí túto stranu o:

1. možnosti dať sa zastúpiť,
2. tom, aké dôkazy je potrebné predložiť,
3. možnosti podania návrhu na neodkladné opatrenie alebo zabezpečovacie opatrenie,
4. iných možnostiach na uplatnenie, alebo bránenie jej práv.

Ustanovenie § 309 CSP tak predstavuje špeciálne ustanovenie voči § 160 CSP upravujúcemu všeobecnú poučovaciu povinnosť.

Dokazovanie

V súlade s celkovou koncepciou sporov s ochranou slabšej strany, aj v týchto prípadoch nastáva v dokazovaní príklon k vyšetrovaciemu princípu. Súd tak môže aj bez návrhu vykonať dôkazy, ktoré žalobca (diskriminovaná osoba) nenavrhol, a sám ich aj obstará.

V antidiskriminačných sporoch, na rozdiel od štandardných sporov, dochádza k presunu dôkazného bremena na žalovaného. Žalovaný musí dokázať, že dodržiaval zásady rovnakého zaobchádzania a v danom prípade žalobcu nediskriminoval.

Ustanovenia o sudcovskej koncentrácii a zákonnej koncentrácii sa obdobne ako v ostatných typoch sporov s ochranou slabšej strany nepoužijú. Žalobca môže predkladať a označovať všetky skutočnosti a dôkazy až do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej.

Individuálne pracovno-právne spory

Poslednou skupinou sporov, pri ktorých je súd povinný použiť osobitné procesné postupy, sú individuálne pracovno-právne spory. Sú to spory vzniknuté medzi zamestnancom a zamestnávateľom a vyplývajúce z pracovno-právnych a iných obdobných pracovných vzťahov (§ 318 CSP).

Hmotno-právnou úpravou, na ktorú procesno-právna úprava CSP odkazuje, je predovšetkým zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce. Tento predpis upravuje individuálne pracovno-právne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne vyjednávanie. Definuje základné pojmy ako napríklad zamestnávateľ, zamestnanec, ich práva a povinnosti, závislá práca, odborové organizácie, kolektívne vyjednávanie a podobne.

Ustanovenie § 318 CSP zavádza interpretačné pravidlo, cieľom ktorého je odlíšiť antidiskriminačné spory od pracovno-právnych sporov. Ak dôjde k diskriminácii v súvislosti s pracovno-právnym vzťahom, považuje sa takýto spor za pracovno-právny. Je tým vyjadrená aj prednosť Zákonníka práce ako lex specialis voči Antidiskriminačnému zákonu ako lex generalis.

Zastúpenie

Obdobne ako v iných druhoch sporov s ochranou slabšej strany, osobitná úprava sa dotýka aj zastúpenia. Zamestnanec sa v individuálnom pracovno-právnom spore môže dať v zmysle § 317 CSP zastúpiť aj odborovou organizáciou. Zákonník práce v ustanovení § 230 definuje odborové organizácie ako občianske združenia, ktorých pôsobenie musí byť zamestnávateľom na pracovisku umožnené.

Zamestnanec tak má možnosť výberu, kým sa dá zastúpiť, nakoľko všeobecné ustanovenia o zastúpení týmto nie sú dotknuté. Môže si vybrať všeobecného zástupcu podľa § 89 CSP – advokáta alebo odborovú organizáciu. Rovnako ako v predchádzajúcich prípadoch, ak si zamestnanec zvolí ako zástupcu advokáta, ostatné spôsoby zastúpenia sú vylúčené.

Poučovacia povinnosť, dokazovanie a koncentrácia konania

Ustanovenia § 318 – § 320 CSP sú v zásade rovnaké, ako v iných druhoch sporov s ochranou slabšej strany. Uplatňuje sa rozšírená poučovacia povinnosť, vyšetrovací princíp, ale aj vylúčenie koncentrácie konania.

Jediný rozdiel, respektíve doplnenie, nájdeme v ustanovení § 319 CSP o dokazovaní. V tomto ustanovení je zakotvená povinnosť zamestnávateľa poskytnúť súdu súčinnosť za účelom získania dôkazov, ak to od neho možno spravodlivo žiadať.