TROVY KONANIA V CSP

Právna úprava inštitútu trov konania v Civilnom sporovom poriadku [1] (ďalej aj „CSP“), pri jej porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“) [2] , prešla pomerne rozsiahlou koncepčnou zmenou. Zákonodarca si dal za cieľ zjednodušiť a zefektívniť doterajšiu právnu úpravu a odstrániť inštitúty, ktoré sa v praxi neosvedčili. [3] Či sa zákonodarcovi podarilo splniť cieľ, a ako sa nová právna úprava odzrkadlila v praxi, sa pokúsime načrtnúť v tomto článku. Zameriame sa v ňom na niektoré aplikačné otázky, ktoré nová právna úprava vyvoláva.

K zmene pojmového vymedzenia

Celková zmena koncepcie civilného sporového konania neobišla ani inštitút trov konania. Trovy konania je vo všeobecnosti možné považovať za výdavky účastníkov konania, ktoré im vznikajú v spojitosti so súdnym konaním, na ktorom sa zúčastňujú.

Podľa § 137 ods. 1 OSP platilo, že: „Trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.“

CSP zaviedlo novú, výrazne stručnejšiu definíciu trov konania, keď podľa § 251 CSP: „Trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.“

V CSP tak už nenájdeme demonštratívnym výpočtom uvedené výdavky, ktoré zákonodarca považuje za trovy konania. Podľa novej právnej úpravy za trovy konania možno považovať náklady, ktoré:

  • vznikli v konaní; a
  • sú preukázané, odôvodnené a boli účelne vynaložené.

Tieto kritériá musia byť splnené kumulatívne. V zmysle uvedeného sme preto toho názoru, že aj naďalej je možné za trovy konania považovať aj tie náklady, ktoré boli príkladmo vymedzené v § 137 ods. 1 OSP. Bude však potrebné, aby tieto boli preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené a, predovšetkým, aby vznikli v konaní.

Výdavky vzniknuté v konaní

Práve explicitné ustanovenie o tom, že za trovy konania sú považované len také výdavky, ktoré vznikli v konaní, tzn. od začatia konania [4], považujeme za výraznú zmenu zákonnej definície trov konania. Nie je totiž úplne zrejmé, ako sa budú posudzovať niektoré výdavky, ktoré za účinnosti OSP boli považované za trovy konania, hoci de facto vznikli ešte pred začatím konania.

Za trovy konania vzniknuté v konaní boli v zmysle judikatúry k OSP považované aj také výdavky, ktoré síce formálne vznikli pred začatím konania, ale ich vynaloženie s konaním bezprostredne súviselo.

Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSR z 28.12.1983, sp. zn. 3 Cz 69/1983 (R 14/1985) platilo, že: „Trovy konania (v zmysle ustanovenia § 137 OSP) nemusí účastník občianskeho súdneho konania vynaložiť vždy v čase po jeho začatí alebo do jeho právoplatného skončenia. Musia však byť zaplatené v bezprostrednej súvislosti s týmto konaním.“

Ustanovenie § 137 OSP v porovnaní s novým § 251 CSP totiž explicitne neustanovovalo, že náklady musia vzniknúť v konaní. Hovorilo len všeobecne o trovách konania.

To zrejme umožnilo dospieť aj k vyššie uvedenému výkladu, ktorý za trovy konania považoval aj náklady bezprostredne súvisiace s konaním.

Pohnútkou zákonodarcu pri zakotvení nutnosti vzniku výdavkov v konaní podľa § 251 CSP bola zrejme tá skutočnosť, že ako trovy konania si strany v minulosti uplatňovali aj výdavky súvisiace napr. s predžalobnou výzvou, či s pokusom o mimosúdne vyriešenie sporu.

Tieto náklady však súdy ako trovy konania už za účinnosti OSP neuznávali. Nemožnosť považovať tieto výdavky za trovy konania, hoci OSP to explicitne nevyjadroval, bola zdôvodnená napr. v rozsudku Okresného súdu Žilina, zo dňa 11.10.2013, sp. zn. 18C/43/2013.

Podľa Okresného súdu Žilina: „Pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa vychádza zo skutočnosti, že procesným okamihom, od ktorého možno hovoriť o trovách konania, je začatie súdneho konania. Dovtedy nejde o trovy konania, aj keď sú tieto trovy navonok úzko spojené so súdnym konaním (napr. predžalobné písomné upomienky, predžalobné rokovania alebo pokusy o mimosúdne riešenie sporu). Tieto náklady treba považovať len za náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 OZ a je potrebné ich aj takto uplatniť, t. j. v rozsahu príslušenstva pohľadávky. K trovám konania patria len trovy, ktoré sú vynaložené v súvislosti s konaním na súde.

Súd tak konštatoval, že za trovy konania nie sú považované výdavky vzniknuté pri úkonoch ako predžalobná výzva alebo pokus o mimosúdne riešenie sporu.

Zároveň však zopakoval závery rozhodnutia R 14/1985, keď uviedol, že trovami konania sú náklady vynaložené v (bezprostrednej) súvislosti s konaním na súde.

Uvedené sa môže zdať vnútorne rozporným, nakoľko aj predžalobná výzva sa javí ako úkon, ktorý je realizovaný v bezprostrednej súvislosti s konaním na súde. Tento úkon by mohol spĺňať aj požiadavku účelnosti, keďže môže viesť k predchádzaniu neúčelných súdnych konaní.

Vo vyššie uvedených rozhodnutiach tak bolo určené ako kritérium pre posudzovanie vynaložených nákladov ako trov konania to, že tieto náklady (bezprostredne) súvisia s konaním. Takéto kritérium však nebolo celkom jednoznačné. Nové zákonné vymedzenie už explicitne určuje, že za trovy konania sa považujú len také náklady, ktoré vzniknú v konaní.

Ako teda budú posudzované náklady konania, vynaložené pred (formálnym) začatím konania po tom, čo zákonodarca doplnil zákonnú definíciu trov konania o výslovnú požiadavku ich vzniku v konaní?

Právne názory na riešenie tejto otázky nie sú v súčasnosti jednoznačné a nie je tak ani zrejmé, ako sa bude v prípadných sporoch § 251 CSP vykladať.

Úplnú odpoveď na vymedzenú otázku totiž nedáva ani vyššie uvedená judikatúra, obsahovo viažuca sa na predošlú právnu úpravu v § 137 OSP, ani veľký komentár k CSP [5].

Podľa Sedlačka platí, že: „(…) výdavky musia vzniknúť v konaní. Časový interval, v rámci ktorého možno uvažovať o trovách konania, je teda striktne ohraničený začatím konania (§ 156 CSP) a právoplatnosťou súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. V režime CSP sú z toho dôvodu do značnej miery obmedzené podmienky aplikácie pôvodnej judikatúry k § 137 OSP, ktorá pripúšťala začleniť do trov konania aj niektoré výdavky vzniknuté pred jeho začatím (napr. R 14/1985).[6]

Horváth dokonca jednoznačne vylučuje výdavky vynaložené v období pred začatím konania (§ 156 CSP) z možnosti považovať ich za trovy konania, keď uvádza: „(…) za trovy konania sa podľa novej právnej úpravy považujú len také výdavky, ktoré vznikli v konaní, t. j. v období od začatia konania (pozri § 156 CSP) do jeho skončenia. Je teda irelevantné, že určité výdavky vznikli v bezprostrednej súvislosti s týmto konaním, no pred jeho začatím (napr. v súvislosti s predžalobnou výzvou), pretože je vylúčené takéto výdavky považovať za trovy konania, keď nevznikli počas prebiehajúceho konania.[7]

Zdá sa teda, že výdavky na akýkoľvek úkon, hoci bezprostredne súvisiaci s konaním, ktorý bol realizovaný pred začatím súdneho konania, nemôžu byť v zmysle § 251 CSP priznané ako trovy konania.

Výdavky na tieto úkony by tak zrejme mali byť uplatňované ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 OZ [8]. Tento postup však ex lege prichádza do úvahy len v prípade, ak predmetom konania je pohľadávka.

Pohľadávkou sa vo všeobecnosti rozumie právo veriteľa na plnenie od dlžníka. [9] Toto plnenie môže byť tak peňažného ako aj nepeňažného charakteru. V závislosti od toho sa potom rozlišuje medzi peňažnou a nepeňažnou pohľadávkou.

Sme toho názoru, že pre možnosť uplatnenia nákladov na úkony bezprostredne súvisiace s konaním, ako nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ, je irelevantné či predmetom konania je peňažná alebo nepeňažná pohľadávka. Ustanovenie § 121 ods. 3 OZ ich totiž nerozlišuje.

Ako problematickú však vnímame aplikáciu § 121 ods. 3 OZ v prípadoch, ak predmetom konania nie je pohľadávka. Takými konaniami sú napr. konania o určovacích žalobách [10] alebo konania o žalobách na určenie právnej skutočnosti [11]. V týchto typoch konaní je potom strana konania stricto sensu vylúčená z možnosti uplatniť si náklady na úkony bezprostredne súvisiace s konaním, ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ.

V danom prípade vnímame ako možnosť použitie analógie k § 121 ods. 3 OZ v zmysle § 853 ods. 1 OZ a uplatnenie nákladov na úkony bezprostredne súvisiace s týmito typmi konaní, ako nákladov spojených s uplatnením tvrdeného práva.

V zmysle vyššie uvedených skutočností a s ohľadom na novú právnu úpravu v § 251 CSP je však otázne, ako budú súdy postupovať v prípade, ak strana povinná hradiť trovy konania namietne také náklady protistrany, ktoré síce s konaním súvisia, avšak vznikli pred jeho začatím.

Taktiež je otázne, ako súdy pristúpia k prípadom, ak si strana nebude náklady vzniknuté pred začatím konania uplatňovať ako trovy, ale uplatní ich postupom podľa § 121 ods. 3 OZ, a to najmä v prípade konaní, ktorých predmetom nebude pohľadávka.

Náhrada trov konania

Najvýraznejšiu zmenu v koncepcii trov konania možno zaregistrovať v dvojkoľajnosti procesu rozhodovania o nároku na ich náhradu a výške náhrady priznaných trov.

Rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania

O nároku na náhradu trov konania rozhoduje podľa § 262 ods. 1 CSP [12] súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodne tak, že vo výroku rozhodnutia určí, komu nárok priznáva a v akom rozsahu [13].

Významná zmena oproti rozhodovaniu o náhrade trov konania podľa OSP je tá, že o náhrade trov konania bude súd rozhodovať ex offo, bez návrhu. Vychádza sa z premisy, že právo na náhradu trov konania vzniká zo zákona a nemožno ho strane uprieť, len preto, že si ho neuplatnila.

Strana konania tak už nie je povinná uplatňovať nárok na náhradu trov konania ako samostatný nárok. Túto koncepčnú zmenu v CSP možno vnímať pozitívne.

Rozhodovanie o výške náhrady trov konania

Druhou fázou rozhodovania o náhrade trov konania je rozhodnutie o výške náhrady trov konania. Účelom zavedenia tejto fázy bolo odbremenenie sudcov od vykonávania matematických výpočtov a prenesenie tejto agendy na vyšších súdnych úradníkov (ďalej aj „VSÚ“).

O výške náhrady trov konania rozhoduje VSÚ samostatným uznesením, ktoré vydá po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

Pozitívnou zmenou v novej koncepcii je tá skutočnosť, že strana konania, ktorej bol nárok na náhradu trov konania priznaný, už nie je povinná tieto trovy vyčísľovať v zákonom stanovenej lehote. Podľa § 151 ods. 1 OSP bola strana konania [14], ktorej súd priznal nárok na náhradu trov konania, povinná tieto vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia.

V zmysle novej právnej úpravy je však zodpovednosťou strany, ktorej bol nárok na náhradu trov konania priznaný, aby tieto trovy boli zrejmé priamo zo súdneho spisu. Je teda na tejto strane, aby si ustrážila ešte pred vydaním uznesenia podľa § 262 ods. 2 CSP, že všetky jej výdavky, ktoré možno považovať za trovy konania, sú v súdnom spise riadne preukázané.

Ako negatívum rozhodovania o výške náhrady trov konania vnímame tú skutočnosť, že rozhodovanie nie je ohraničené žiadnym časovým rámcom. Jediným kritériom pre včasnosť rozhodnutia VSÚ je článok 17 CSP, podľa ktorého je súd povinný konať bez zbytočných prieťahov.

Už teraz je však zrejmé, že bude obtiažne určiť, kedy už dĺžka rozhodovania VSÚ dosahuje intenzitu porušenia povinnosti konať bez zbytočných prieťahov.

K výroku o nároku na náhradu trov konania

Vzhľadom na vyššie uvedený dvojfázový postup pri priznávaní trov konania si dovoľujeme poukázať aj na nedávny rozsudok Najvyššieho súdu SR [15], v ktorom sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou, ako má po obsahovej a formálnej stránke znieť správny výrok o priznaní nároku na náhradu trov konania podľa § 261 ods. 1 CSP v nadväznosti na § 262 ods. 2 CSP.

V rozsudku Najvyšší súd SR konštatoval, že: „(…) nepovažuje za správnu takú interpretáciu ustanovenia § 262 ods. 1 C. s. p., podľa ktorej má aplikácii tohto ustanovenia zodpovedať výrok rozhodnutia o trovách konania vyslovujúci, že strana sporu má nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť totiž vykonateľné ( § 232 ods. 1 C. s. p.).“

Výroku o nároku na náhradu trov konania, aby bol tento vykonateľný, musí podľa Najvyššieho súdu SR: „(…) zodpovedať aj formulácia výroku o trovách konania, t. j. musí v ňom byť uvedené, kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti.”

Ako z tohto rozhodnutia vyplýva, súd rozhodujúci o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 CSP rozhodne o tom:

(i) kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania; a

(ii) že o konkrétnej výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

Zároveň, súd rozhodujúci o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 CSP rozhodne aj o tom, v akom rozsahu sa táto náhrada priznáva (vyjadrené zlomkom alebo percentuálne). [16]

V súlade s vyššie uvedeným je preto nedostatočné, ak súd rozhodne výrokom len o tom, že niektorej zo sporových strán priznáva náhradu trov konania.

K výroku uznesenia o výške náhrady trov konania

Ako bolo uvedené, druhú fázu rozhodovania o trovách predstavuje vydanie uznesenia o určení výšky náhrady trov konania zo strany VSÚ. Aj toto rozhodnutie však musí na to, aby ho bolo možné považovať za zákonné, spĺňať určité materiálne požiadavky.

Podľa § 262 ods. 2 CSP nemôže VSÚ v uznesení okrem konkrétnej výšky náhrady trov konania, rozhodnúť napr. aj o uložení povinnosti jednej sporovej strane zaplatiť náhradu trov konania druhej sporovej strane.

Je taktiež nesprávne také rozhodnutie VSÚ, ktoré obsahuje akýkoľvek iný výrok, ako priznanie konkrétnej výšky náhrady trov konania (napr. výrok o tom, že strana nie je povinná nahradiť trovy konania).

Zastavenie konania z dôvodu späťvzatia žaloby po uzatvorení mimosúdnej dohody v spojení s rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania

Jedným z častých dôvodov zastavenia konania je späťvzatie žaloby. Žalobcovia realizujú tento úkon napr. v nadväznosti na uzatvorenie mimosúdnej dohody (dohody o urovnaní) so žalovaným, pričom jedným z bodov mimosúdnej dohody býva aj dohoda o tom, že žalobca po jej uzatvorení vezme žalobu späť. Budeme predpokladať, že súčasťou mimosúdnej dohody bude, že každá zo strán sa čiastočne vzdá svojho tvrdeného práva. Ponecháme tiež stranou, či bola žaloba podaná dôvodne alebo nedôvodne.

Pravidelnou obsahovou náležitosťou takejto mimosúdnej dohody býva aj dohoda o tom, že žiadna zo strán si nebude uplatňovať nárok na náhradu trov konania.

Po tom, čo žalovaný vysloví so späťvzatím žaloby súhlas (ak je jeho súhlas potrebný), súd konanie zastaví (§ 146 ods. 1 CSP).

Zastavenie konania z dôvodu späťvzatia žaloby má pritom význam pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania. V zmysle konštantnej judikatúry je totiž späťvzatie žaloby považované za zavinené zastavenie konania. [17]

Aj po koncepčnej zmene ohľadom trov konania v CSP naďalej platí, že jednou zo zásad pre priznanie náhrady trov konania je zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie. Jej podstatou je to, že trovy konania nahrádza ten, kto zavinil ich vznik.

Legislatívne je zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v § 256 CSP. Ten predstavuje podstatne zostručnenú verziu pôvodného § 146 ods. 2 a § 147 OSP.

Podľa § 256 ods. 1 CSP: „Ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.“

Domnievame sa, že v zmysle zmenenej koncepcie rozhodovania o nároku na náhradu trov konania, bude nedostatočná taká (mimosúdna) dohoda sporových strán, v ktorej sa obe strany zaviažu neuplatňovať si trovy konania, resp. týchto sa vzdať.

Podľa nášho názoru, znenie CSP neumožňuje súdu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania prihliadať na takúto mimosúdnu dohodu. Ako sme už totiž uviedli, súd rozhoduje o nároku na náhradu trov konania bez návrhu. Taktiež zo žiadneho ustanovenia CSP nevyplýva viazanosť súdu znením mimosúdnej dohody čo do nároku na náhradu trov konania.

Naviac, zavinenie zastavenia konania sa posudzuje z procesného hľadiska, nie z hmotnoprávneho, preto by súd nemal prihliadať na hmotnoprávny úkon (mimosúdnu dohodu) a jej znenie.

Aj z výslovného znenia § 256 ods. 1 CSP vyplýva, že súd náhradu trov konania prizná tej strane, ktorá zastavenie konania nezavinila. Uvedená norma ustanovuje jednoznačný príkaz súdu, nie možnosť, priznať trovy, a to aj v prípade, ak z mimosúdnej dohody vyplýva, že trovy už boli niektorej zo strán uhradené ešte pred zastavením konania, alebo že si trovy nebude uplatňovať žiadna zo strán.

K aplikácii § 257 CSP

Vo viacerých súdnych rozhodnutiach z ostatného obdobia sme sa stretli so snahou súdov aplikovať pre situácie späťvzatia žaloby po uzatvorení mimosúdnej dohody a rozhodovania o nároku na náhradu trov konania pravidlo ustanovené v § 257 CSP.

Podľa § 257 CSP: „Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.“

Ide teda o výnimku z pravidla priznávania náhrady trov konania, pričom táto výnimka je naviazaná na všeobecne vymedzené kritérium – dôvody hodné osobitného zreteľa.

Napríklad, v uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici, zo dňa 31.10.2016, sp. zn. 12Co/109/2016 sa nachádza nasledovné odôvodnenie: „Pretože správanie oboch strán – uzatvorenie mimosúdnej dohody o odstránení vád odôvodňovalo procesný úkon späťvzatia žaloby v rovnakom rozsahu, ktorý bol výsledkom kompromisného riešenia oboch strán, túto okolnosť odvolací súd vyhodnotil ako dôvod osobitného zreteľa, ktorým výnimočne umožňuje náhradu trov konania nepriznať.

Uvedený názor nepovažujeme za správny.

Ustanovenie § 257 CSP považujeme rovnako ako Veľký komentár za výnimku z pravidla, keď: „(…) normu nemožno interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov.“ [18]

Súhlasíme s názormi vyjadrenými napr. v rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.07.2016, sp. zn. 21Co/239/2015, ktorý poukázal na to, že pri okolnostiach hodných osobitného zreteľa treba skúmať najmä majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery strán, ako aj dopad povinnosti nahradiť trovy konania na povinnú stranu sporu.

Máme za to, že ustanovenie § 257 CSP by nemalo byť bez ďalšieho aplikované na nami uvedenú situáciu späťvzatia žaloby. Ustanovenie § 257 CSP totiž plní skôr sociálnu funkciu a pri rozhodovaní o náhrade trov konania má jeho aplikácia predstavovať výnimku.

Záver

V článku sme identifikovali niektoré interpretačné problémy, ktoré sme od účinnosti CSP pri jeho výklade identifikovali. Tie môžu spôsobiť pre strany konania právnu neistotu.

Zaujímavé bude najmä sledovať, ako sa súdna prax pri priznávaní nároku na náhradu trov konania vysporiada s explicitnou požiadavkou ich vzniku v konaní. Či sa prax vydá v zmysle prezentovaných odborných názorov cestou ich reštrikcie, alebo zachová status quo a bude priznávať aj tie náklady, ktoré vznikli pred formálnym začiatkom konania a či tieto budú priznávané ako trovy konania alebo príslušenstvo pohľadávky podľa § 121 ods. 3 OZ.

Taktiež nie je zrejmé, ako budú súdy pristupovať k nákladom, ktoré vznikli pred začatím konania, ktorého predmetom nie je pohľadávka.

Po účinnosti CSP vznikli v súdnej praxi problémy aj pri správnej formulácii výrokov jednotlivých rozhodnutí týkajúcich sa náhrady trov konania. Ako sme identifikovali v článku, Najvyšším súdom SR boli stanovené jednoznačné náležitosti, ktoré majú tieto rozhodnutia spĺňať a ktorých sa súdy budú musieť pridržiavať. Len tak bude možné považovať ich rozhodnutia za zákonné.

Na záver sme sa venovali ďalšiemu potenciálnemu problému, a tým je priznávanie náhrady trov konania v prípadoch, kedy bolo konanie zastavené z dôvodu späťvzatia žaloby na základe uzatvorenia mimosúdnej dohody. Aplikačný problém tu podľa nášho názoru bol vyvolaný koncepčnou zmenou v tom zmysle, že súdy sú po nadobudnutí účinnosti CSP povinné ex lege priznávať náhradu trov konania, a to bez ohľadu na to, čo vyplýva z dohody o urovnaní.

 

[1] Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov.

[2] Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.

[3] K tomu pozri aj dôvodovú správu k CSP.

[4] V zmysle § 156 CSP sa konanie začína doručením žaloby alebo doručením návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia súdu.

[5] ŠTEVČEK, M. – FICOVÁ, S. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Bratislava: C.H. Beck, 2016 (ďalej aj „Veľký komentár“).

[6] Veľký komentár, s. 893.

[7] HORVÁTH, E. – ANDRÁŠIOVÁ, A.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2015, str. 539 (ďalej aj „Komentár“).

[8] Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov.

[9] Podľa § 488 OZ: „Záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.“

[10] § 137 písm. c) OZ.

[11] § 137 písm. d) OZ.

[12] O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

[13] Podľa dôvodovej správy má ísť o pomer vyjadrený percentom alebo zlomkom.

[14] Podľa znenia OSP ako „účastník“.

[15] Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6 Cdo 222/2016.

[16] Sedlačko, F.: I. Civilný sporový poriadok. In. Rekodifikácia civilného procesného práva: Trovy a ich náhrada. Bratislava: Bulletin slovenskej advokácie. Ročník XXII. č. 3/2016. s. 4.

[17] K tomu pozri napr. R 49/1993.

[18] Veľký komentár, s. 941.