ZÁKAZ VRÁTENIA VKLADU V PODMIENKACH SLOVENSKÉHO PRÁVNEHO PROSTREDIA
Inštitút zákazu vrátenia vkladu (spolu s inštitútom spoločnosti v kríze) sa s účinnosťou od 1.1.2016 stal súčasťou slovenského právneho poriadku, kedy boli do Obchodného zákonníka doplnené tomu zodpovedajúce ustanovenia.[1] Právna úprava a ani nám známa slovenská judikatúra nedávajú jednoznačné odpovede na praktické otázky a podnety vyvstávajúce v podnikateľskej a právnej praxi. Uvedené má za následok existenciu určitého právneho vákua v tejto oblasti.
V článku sa v kontexte vyššie uvedených dopĺňaných ustanovení Obchodného zákonníka zaoberáme právnou úpravou zákazu vrátenia vkladu a zamýšľame sa nad legislatívnym ráciom zákonodarcu pri prijímaní tejto legislatívy. Poukazujeme na praktické problémy vyskytujúce sa v prípade aplikácie novoprijatej legislatívy na vybrané transakcie. Zároveň sa venujeme aj postaveniu veriteľov obchodných spoločností pri porušení zákazu vrátenia vkladu spoločníkmi tejto spoločnosti a zodpovedajúcim prostriedkom ochrany veriteľov.[2]
Na koho sa vzťahuje zákaz vrátenia vkladu a čo sa považuje za vrátenie vkladu?
Zákaz vrátenia vkladu bol do slovenského Obchodného zákonníka implementovaný v rámci ustanovení § 67j a 67k Obchodného zákonníka spolu s ďalšími ustanoveniami týkajúcimi sa nového inštitútu spoločnosti v kríze. Predpokladáme, že slovenský zákonodarca sa pri prijímaní tejto právnej úpravy inšpiroval rakúskym zákonom o náhrade vlastného imania.[3] Samotný Obchodný zákonník v rámci ustanovení o jednotlivých obchodných spoločnostiach (a družstve) stanovuje, pre ktorú spoločnosť (alebo družstvo) platí zákaz vrátenia vkladu jednotlivým spoločníkom spoločnosti (alebo členom družstva).
Zákaz vrátenia vkladu sa aplikuje vo vzťahu ku komanditistom komanditnej spoločnosti, spoločníkom spoločnosti s ručením obmedzeným, akcionárom akciovej spoločnosti (alebo jednoduchej spoločnosti na akcie) a členom družstva, nakoľko pre tieto Obchodný zákonník stanovuje vkladovú povinnosť ich jednotlivých spoločníkov (členov družstva). Za účelom prehľadnosti budeme na účely tohto článku pod pojem spoločnosť zahŕňať aj družstvo a pod pojem spoločník budeme zahŕňať aj člena družstva.
Pred prijatím novej legislatívy týkajúcej sa podmienok vrátenia vkladu, sa za vrátenie vkladu považovalo vrátenie konkrétneho peňažného alebo nepeňažného vkladu do danej spoločnosti, ktorý spoločník do spoločnosti vložil. § 67j Obchodného zákonníka dopĺňa túto úpravu tak, že „za vrátenie vkladu sa považuje aj plnenie bez primeraného protiplnenia, poskytnuté spoločnosťou na základe právneho úkonu dojednaného so spoločníkom alebo v jeho prospech, bez ohľadu na formu dojednania alebo platnosť. To platí rovnako pre plnenie spoločnosti poskytnuté z dôvodu ručenia, pristúpenia k záväzku, záložného práva, či inej zábezpeky poskytnutej spoločnosťou na zabezpečenie záväzkov spoločníka alebo v jeho prospech.“
Právna úprava bližšie špecifikuje koho treba považovať za spoločníka na účely zákazu vrátenia vkladu a kedy má byť plnenie poskytnuté v prospech spoločníka.[4] Všeobecným spôsobom následne Obchodný zákonník hovorí o tom, že „pri posudzovaní primeranosti protiplnenia je potrebné zohľadniť najmä:
- schopnosť druhej strany ho poskytnúť,
- obvyklú cenu na trhu, ako aj cenu, za ktorú spoločnosť obvykle poskytuje obdobné plnenia v bežnom obchodnom styku s inými osobami a ak niet ani takýchto informácií, je potrebné zohľadniť jeho najpravdepodobnejšiu cenu ku dňu plnenia v danom mieste a čase, ktorú by bolo možné dosiahnuť na trhu v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, pri konaní s primeranou opatrnosťou, zohľadnení všetkých dostupných informácií a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená neprimeranou pohnútkou.“
Následky porušenia zákazu vrátenia vkladu
V prípade vrátenia vkladu v rozpore s ustanoveniami Obchodného zákonníka platí, že hodnota vráteného vkladu sa musí spoločnosti podľa zásad o bezdôvodnom obohatení vrátiť späť, a to v rozsahu rozdielu medzi protiplnením skutočne poskytnutým a protiplnením, ktoré by bolo poskytnuté ako primerané.
Splnenie takejto povinnosti vrátenia hodnoty vkladu nemôže spoločnosť odpustiť a štatutárny orgán spoločnosti je povinný ju vymáhať. Štatutárny orgán zároveň ručí za vrátenie hodnoty vkladu naspäť do spoločnosti a to voči spoločnosti a aj voči veriteľom. Protizákonne vrátený vklad sa preto posudzuje ako bezdôvodné obohatenie so súčasnou povinnosťou štatutárov vymáhať takto vrátený vklad.
Legislatívne rácio zákonných pravidiel pre zákaz vrátenia vkladu
Pri posudzovaní problematiky zákazu vrátenia vkladu sme sa snažili zohľadniť úmysel zákonodarcu, ktorý ho viedol k prijatiu predmetnej právnej úpravy.
Podľa dôvodovej správy k zákonu č. 87/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony[5], má táto právna úprava predstavovať prepracované a podrobnejšie vyjadrenie už súčasných pravidiel o zákaze vrátenia vkladu pre kapitálové obchodné spoločnosti a družstvo. V súlade s touto dôvodovou správou má byť vrátením vkladu „de facto“ každá transakcia, ktorú spoločnosť uskutočňuje so spoločníkom, alebo na účet spoločníka, bez primeraného protiplnenia. V súlade so znením dôvodovej správy je úmyslom zákonodarcu zamedziť takým situáciám, kedy by niektorý zo spoločníkov ohrozoval záujem iných spoločníkov, alebo veriteľov na uspokojení ich nárokov voči spoločnosti.[6]
Sú zákonné obmedzenia súvisiace so zákazom vrátenia vkladu potenciálne uplatniteľné aj na prípady neodporujúce legislatívnemu účelu zákazu vrátenia vkladu?
Zákazu vrátenia vkladu (s ohľadom na exaktné znenie zákona) však podľa nášho názoru môžu podliehať aj také transakcie, ktorých účelom nie je ohrozenie záujmov iných spoločníkov alebo veriteľov na uspokojení nárokov voči spoločnosti.
Zastávame názor, že definícia zákazu vrátenia vkladu je vymedzená príliš extenzívne, nereflektujúc pritom požiadavky právnej praxe. Zákonné pravidlá pre zákaz vrátenia vkladu môžu byť preto potenciálne aplikovateľné na viaceré obchodné prípady, ktoré na jednej strane neodporujú účelu zákonných pravidiel pre zákaz vrátenia vkladu, no na strane druhej takéto prípady spĺňajú zákonné definičné znaky uvedené v Obchodnom zákonníku pre transakcie podliehajúce zákazu vrátenia vkladu.
Nižšie uvádzame dva prípady takýchto transakcií, ktoré z dôvodu neúplnosti právnej úpravy (respektíve prílišnej extenzívnosti) môžu potenciálne naraziť na prekážky zákonných pravidiel pre zákaz vrátenia. A to napriek tomu, že nemusia narúšať práva a chránené záujmy spoločníkov alebo veriteľov[7]. V týchto prípadoch totiž nie je možné dostatočným spôsobom identifikovať primerané protiplnenie spoločníka poskytované spoločnosti a to s ohľadom na samotný charakter a účel jednotlivých transakcií. V rámci niektorých takýchto transakcií nebýva exaktne vyjadrené protiplnenie zo strany spoločníka, nakoľko sa (najmä v rámci koncernu) takéto protiplnenie fakticky neposkytuje a takéto transakcie vyplývajú zo vzájomných vzťahov a zo vzájomného postavenia materskej a dcérskej spoločnosti v rámci koncernu. Problematickosť tohto ustanovenia si uvedomuje aj odborná literatúra, kedy uvádza, že takéto ustanovenie bude zrejme predmetom diskusií a budúcej judikatúry.
Vo vzťahu k zabezpečeniu záväzkov spoločníka spoločnosťou a primeraným protiplnením za takéto zabezpečenie odborná literatúra predpokladá potrebu existencie dohody medzi spoločníkom a spoločnosťou o tom, že v prípade splnenia záväzku spoločníka samotnou spoločnosťou (z titulu poskytnutého zabezpečenia), poskytne následne spoločník spoločnosti bez zbytočného odkladu plnenie (poskytnuté spoločnosťou) v plnej výške spolu s dohodnutým úrokom.[8]
Bude zaujímavé sledovať, ako sa k existencii takejto dohody postaví judikatúra a či ju bude považovať za dohodu dostatočne preukazujúcu primerané protiplnenie alebo takúto transakciu bude judikatúra považovať za transakciu v rozpore s pravidlami Obchodného zákonníka pre vrátenie vkladu.[9]
- Koncernové úverové financovanie
Prvým praktickým prípadom, ktorý podľa nášho názoru naráža na extenzívne vyjadrenú legislatívu vo vzťahu k zákazu vrátenia vkladu, je prípad úverového financovania aktivít spoločností sústredených v rámci jedného koncernu. Aj keď nastavenie transakcie závisí najmä od účtovného a od daňového pohľadu, takéto transakcie bývajú nastavené aj takým spôsobom, že úver je poskytovaný priamo materskej spoločnosti a to za súčasného poskytnutia zabezpečenia takéhoto úveru zo strany jednej alebo viacerých dcérskych spoločností.
Z nášho pohľadu ide o bežné využívanie úverového financovania v rámci holdingovej štruktúry, kedy je hlavný záväzok materskej spoločnosti ako dlžníka splatiť úver zabezpečený zábezpekou (ručením, záložným právom a pod.) poskytnutou jednou alebo viacerými dcérskymi spoločnosťami v prospech materskej spoločnosti ako (spoločníka dcérskych spoločností). Poskytnutie takéhoto zabezpečenia dcérskou spoločnosťou pramení zo základných princípov pre holdingové spoločnosti (koncerny), pričom vo vzťahu medzi materskou a dcérskou spoločnosťou nie je stále možné identifikovať zákonom predpokladané primerané protiplnenie. Hlavnou ekonomickou výhodou takejto formy financovania je najčastejšie synergická úspora transakčných nákladov spojených s poskytnutím úveru a výhodnejšie podmienky pre takéto úverové financovanie v porovnaní s podmienkami, ktoré by boli aplikovateľné vtedy, ak by bol úver poskytovaný bez takéhoto zabezpečenia.
Aj keď vyššie uvedené nastavenie úverového financovania poskytovaného materskej spoločnosti za súčasného poskytnutia zábezpeky dcérskou spoločnosťou má za cieľ úsporu transakčných nákladov, a teda v konečnom dôsledku lepšiu ekonomickú kondíciu celej holdingovej štruktúry (teda aj samotných dcérskych spoločností), v nadväznosti na explicitné znenie ustanovenia § 67j/2 Obchodného zákonníka sa nazdávame, že gramatickým (a sčasti podľa nás aj formalistickým) výkladom dospejeme k tomu, že takáto transakcia by za určitých okolností mohla podliehať právnej úprave zákazu vrátenia vkladu.
Ako sme už uviedli v tejto časti článku, v rámci načrtnutej transakcie nie je pri poskytnutí zabezpečenia úveru dcérskou spoločnosťou materskej spoločnosti stále možné jednoznačne identifikovať zákonom predpokladané primerané protiplnenie, resp. takéto primerané protiplnenie medzi dcérskou spoločnosťou a materskou spoločnosťou vyslovene dojednané nie je. Napriek účelu legislatívy, ktorým (ako sa uvádza v dôvodovej správe) je ochrana majetku spoločnosti a veriteľov, by vyššie načrtnutá transakcia pravdepodobne (najmä na základe gramatického výkladu) spĺňala podmienky pre jej posúdenie ako transakcie v rozpore so zákazom vrátenia vkladu.
- „Cash pooling“ v rámci holdingu (koncernu)
Tzv. „cash pooling“ predstavuje súčasť moderného riadenia spoločností v rámci koncernu, ktorý umožňuje výhodnejšie úročenie peňažných prostriedkov a zaistenie likvidity spoločností zúčastnených v rámci koncernu. Ku koncentrácii peňažných prostriedkov na účtoch spoločností v rámci koncernu, respektíve k vyrovnávaniu kreditných a debetných zostatkov na jednotlivých zúčastnených účtoch, dochádza prostredníctvom centralizovaného účtu. Zúčastnené spoločnosti v rámci interných koncernových transakcií získajú nielen peňažné prostriedky na financovanie svojej podnikateľskej činnosti, ale využívajú aj výhodnejšie úročenie prostriedkov na bankových účtoch v dôsledku ich konsolidácie. V niektorých prípadoch „cash poolingu“ môže dochádzať aj k poskytovaniu úverov medzi dotknutými spoločnosťami v rámci koncernu, kde bude s ohľadom na novú legislatívu potrebné dbať aj na poskytnutie primeraného protiplnenia za takto poskytnutý úver, ak bude poskytovaný spoločníkovi.[10]
Ako uvádzame vyššie, aj samotný „cash pooling“, ako pomerne štandardný spôsob spravovania financií v rámci koncernu (najmä v zahraničí), bude z nášho pohľadu potenciálne narážať na legislatívne bariéry zákazu vrátenia vkladu. Zo samotnej definície „cash poolingu“ vyplýva, že pri takejto transakcii bežne dochádza k presunu finančných prostriedkov v rámci koncernu z jednotlivých účtov spoločností (aj dcérskych spoločností) na účty iných spoločností (aj účty materskej spoločnosti ako spoločníka dcérskej spoločnosti), bez poskytnutia protiplnenia, nakoľko samotný účel a rácio takéhoto spôsobu spravovania financií v rámci koncernu predstavuje najmä úspora nákladov na správu spoločností v rámci koncernu. Tak, ako v prvom prípade, je účelom takéhoto inštitútu úspora finančných prostriedkov a ekonomická výhodnosť takéhoto nastavenia správy financovania koncernu. Napriek tejto skutočnosti ale opätovne podľa nášho názoru môžeme narážať na problematickú úpravu zákazu vrátenia vkladu, nakoľko sa opätovne nazdávame, že aj „cash pooling“ (ako štandardná forma koncernovej správy financií) môže spĺňať podmienky zákazu vrátenia vkladu podľa ustanovenia § 67j/2 Obchodného zákonníka.
Pre úplnosť uvádzame, že v rámci článku sme sa nevenovali daňovým aspektom právnych úkonov pri koncernovom financovaní alebo „cash poolingu“, kedy je samozrejme potrebné brať ohľad na súvisiacu daňovú legislatívu a to najmä vo vzťahu k transferovému oceňovaniu transakcií tuzemských závislých osôb (spoločníka spoločnosti a samotnej spoločnosti).[11]
Nemecká zásada pre zachovanie kapitálu ako potenciálna inšpirácia pre zákonodarcu
Ako ilustráciu a prípadnú inšpiráciu pre ďalšiu úpravu problematiky zákazu vrátenia vkladu uvádzame komparatívny pohľad z právneho prostredia Nemecka. Až do roku 2008, keď bola prijatá nová legislatíva týkajúca sa „zásady zachovania kapitálu v rámci obchodných spoločností“[12], platil v Nemecku vo vzťahu ku koncernovému úverovému financovaniu a „cash-poolingovému systému“ pomerne striktný a obmedzujúci záver prezentovaný Federálnym súdom Nemeckej spolkovej republiky („Bundesgerichtshof“)[13]. Súd v rámci svojho rozhodnutia vyjadril názor, že akékoľvek peňažné plnenie zo strany spoločnosti v prospech svojho spoločníka majúce za následok zníženie základného imania[14] spoločnosti bolo zakázané a to bez ohľadu na to, či za takéto plnenie spoločnosti bolo zo strany spoločníka v prospech spoločnosti poskytnuté protiplnenie (napríklad aj v podobe nadobudnutia plne vymáhateľnej pohľadávky spoločnosti voči jej spoločníkovi). Vyššie prezentovaný (formalistický) záver súdu pri výklade zásady zachovania kapitálu znamenal obmedzenie transakcií v rámci korporátneho úverového financovania a „cash poolingových systémov“ a to z dôvodu právnej neistoty ich prípustnosti vo vzťahu k negatívnemu záveru prezentovanému Federálnym súdom a následne aj súdmi nižšej inštancie v rámci Nemecka.[15]
Nová právna úprava účinná od roku 2008 v právnom poriadku Nemecka stanovila pravidlá korporátneho úverového financovania a „cash-poolingového systému“ jasnejšie a pripustila ich existenciu.[16] Podľa tejto úpravy platí, že spoločnosť je oprávnená poskytnúť peňažné plnenie v prospech spoločníka v prípade, že splatenie takéhoto peňažného plnenia naspäť do spoločnosti predstavuje plne vymáhateľnú protipohľadávku spoločnosti voči spoločníkovi.[17] Nová právna úprava taktiež za týchto podmienok povoľuje aj poskytnutie zabezpečenia zo strany spoločnosti v prospech spoločníka. Na druhej strane sa ale zvyšuje zodpovednosť štatutárnych orgánov, ktoré sú pod hrozbou ich osobnej zodpovednosti povinné efektívne takéto pohľadávky spoločnosti voči spoločníkovi vymáhať (najmä s ohľadom na potenciálnu insolvenciu spoločníka).[18]
Posilnenie pozície veriteľa vo vzťahu k spoločnosti?
Aj keď je problematika postavenia veriteľa a jeho nárokov vo vzťahu k obchodnej spoločnosti z nášho pohľadu rozsiahla a rozsahovo presahuje kapacitu tohto príspevku, budeme sa jej venovať aspoň okrajovo a to s ohľadom na novokoncipované zákonné ručenie štatutárneho orgánu voči veriteľovi za vrátenie vkladu do spoločnosti. Inštitút zákonného ručenia nastupuje voči veriteľovi spoločnosti zo zákona a to z dôvodu vzniku záväzku povinnej osoby (dotknutého spoločníka) vrátiť vklad.
V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že pohľadávkou zabezpečenou ručením štatutárneho orgánu je v tomto prípade pohľadávka spoločnosti voči povinnej osobe (spoločníkovi) na vrátenie neoprávnene vráteného vkladu (nie pohľadávka samotného veriteľa voči spoločnosti). Preto sa na základe gramatického výkladu § 67k Obchodného zákonníka javí, že ručenie štatutárneho orgánu (ktoré má nastúpiť voči veriteľovi spoločnosti za účelom vrátenia vkladu späť do spoločnosti) by nemalo mať za cieľ uspokojenie nároku veriteľa voči spoločnosti, ale malo by zabezpečiť plnenie neoprávnene vráteného vkladu späť do spoločnosti povinnou osobou (spoločníkom). A to z dôvodu, že záväzok, na ktorý sa ručenie vzťahuje, je záväzok vrátiť do spoločnosti späť vklad nezákonne vrátený spoločníkovi. Zákonodarca následne dopĺňa okruh osôb oprávnených domáhať sa zákonného ručenia aj o veriteľa, keď uvádza, že takéto ručenie vzniká aj voči veriteľovi spoločnosti.[19]
Skutočnosť, že zákonné ručenie vzniká aj voči veriteľovi nemodifikuje samotný predmet ručenia, ale vyjadruje ďalší subjekt (veriteľa) oprávnený uplatniť ručenie v prospech spoločnosti. Aj keď by opačný názor (ktorý by tvrdil, že veriteľ má priamy nárok voči štatutárnemu orgánu (ručiteľovi) na uspokojenie jeho pohľadávky voči spoločnosti) viac zodpovedal podstate a účelu ručenia, z výkladu ustanovenia § 67k Obchodného zákonníka nám takýto záver nevyplýva. V tejto súvislosti vyvstáva otázka, či takéto atypické nastavenie ručenia vo vzťahu medzi štatutárnym orgánom, spoločnosťou, spoločníkom a veriteľom zodpovedá účelu novoprijatej legislatívy alebo ide o nedokonalosť právnej úpravy, ktorá bude následne po prvých skúsenostiach z praxe novelizovaná. Taktiež zo zákona nie je zrejmý vzťah a vymožiteľnosť tohto inštitútu ručenia súčasne s ďalšími nárokmi veriteľa vyplývajúcimi z doterajšej právnej úpravy, akými sú inštitút odporovateľnosti právneho úkonu alebo inštitút zodpovednosti štatutárneho orgánu za škodu.[20]
Účel novej legislatívy a jej potenciálne dopady na obchodné transakcie
V prvom rade uvádzame, že navrhovaný cieľ novoprijatej legislatívy, spočívajúci v úmysle zamedziť transakciám ohrozujúcim záujmy spoločníkov alebo veriteľov na uspokojení ich nárokov voči spoločnosti, je z nášho pohľadu veľmi vhodnou a vítanou iniciatívou. Zvýšená ochrana záujmov spoločníkov spoločnosti a veriteľov spoločnosti podľa nás vedie k posilneniu princípu právnej istoty, na ktorom v právnom štáte rozhodne treba trvať.
Na strane druhej je ale podľa nášho názoru pri prijímaní legislatívy v tejto oblasti potrebné zohľadniť aj požiadavky praxe tak, aby výsledná norma nebola neprimerane prísna a nepostihovala aj také transakcie, ktoré v žiadnom prípade nie sú v rozpore s navrhovaným účelom legislatívy. Súhlasíme s oprávnenou kritikou spočívajúcou v tom, že „aj keď zákonná úprava bola nútená suplovať neschopnosť súdnej praxe naplniť obsahom otvorený koncept zákazu vrátenia vkladov, je takáto úprava zbytočne kazuistická a nepostihne všetky prípady skrytého vrátenia vkladov, no na druhej strane sa bude aplikovať aj v prípadoch, ktoré si to nevyžadujú a dôjde tak k bezdôvodným obmedzeniam podnikateľskej autonómie kapitálových spoločností.“[21]
Rozumieme tomu, že v rámci samotného znenia zákona (Obchodného zákonníka) nie je objektívne možné do úplného detailu legislatívne podchytiť aspekty všetkých transakcií. Podľa nášho názoru sa ale žiada doplnenie predmetnej právnej úpravy zákazu vrátenia vkladu za tým účelom, aby transakcie nenarúšajúce záujmy spoločníkov alebo veriteľov (z ktorých sme niektoré bližšie identifikovali vyššie) neboli kvalifikované ako transakcie porušujúce pravidlá pre zákaz vrátenia vkladu. Napriek tomu, že samotné posúdenie takýchto transakcií bude najčastejšie v závere záležať na posúdení príslušným súdom (kde by súd podľa nášho názoru mal zohľadniť jednak účel zákonnej úpravy zákazu vrátenia vkladu a jednak účel samotných transakcií a následne konštatovať absenciu porušenia zákazu vrátenia vkladu). Súhlasíme s Kiselym[22], že „existuje zvýšená požiadavka na vytvorenie rozumného systému výnimiek v aplikačnej praxi, keďže široká aplikácia výkladu vkladu a zákazu vrátenia vkladu by mohla viesť k obmedzeniu legitímnych aktivít podnikateľskej praxe, ktoré nepredstavujú nevyhnutne znevýhodnenie veriteľov“.
Máme za to, že by bolo vhodné ako návrh „de lege ferenda“ zmierniť legislatívnu úpravu zákazu vrátenia vkladu. Pod takýmto zmiernením máme na mysli najmä doplnenie pravidiel týkajúcich sa štandardného financovania podnikateľských aktivít v rámci koncernu a to vo vzťahu k pravidlám pre vrátenie vkladu tak, aby takéto transakcie nepodliehali režimu zákazu vrátenia vkladu (samozrejme za predpokladu, že ich cieľom nie je ohrozenie záujmov spoločníkov alebo veriteľov) a zároveň aby takéto transakcie pri ich potenciálnej legislatívnej úprave následne zo strany súdu neboli posúdené ako transakcie odporujúce pravidlám pre zákaz vrátenia vkladu.
[1] Tieto legislatívne zmeny boli prijaté na základe zákona č. 87/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
[2] V rámci práva EÚ pravidlá pre zákaz vrátenia vkladov rámcovo upravuje najmä smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/30/EÚ, dostupné na internete:http://eur-lex.europa.eu/legal-content/SK/TXT/?uri=CELEX%3A32012L0030
[3] Tzv. Bundesgesetz über Eigenkapital ersetzende Gesellschafterleistungen (Eigenkapitalersatz-Gesetz – EKEG), dostupné na internete: https://www.ris.bka.gv.at/GeltendeFassung.wxe?Abfrage=Bundesnormen&Gesetzesnummer=20002949
[4] Na účely zákazu vrátenia vkladu sa za spoločníka považuje aj (i) bývalý spoločník, ak k plneniu došlo v lehote dvoch rokov, odkedy prestal byť spoločníkom spoločnosti, alebo (ii) osoba, ktorá sa stala spoločníkom spoločnosti v lehote dvoch rokov od plnenia. Na účely zákazu vrátenia vkladu je plnenie poskytnuté v prospech spoločníka, ak je poskytnuté (i) tomu, kto má priamy alebo nepriamy podiel predstavujúci aspoň 5 % na základnom imaní spoločníka alebo hlasovacích právach v spoločníkovi alebo má možnosť uplatňovať vplyv na riadenie spoločníka, ktorý je porovnateľný s vplyvom zodpovedajúcim tomuto podielu, alebo (ii) blízkej osobe spoločníka, alebo (iii) osobe konajúcej na účet spoločníka.
[5] Dôvodová správa je dostupná na internete: https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=5432
[6] Podľa dôvodovej správy v rámci jej osobitnej časti je vrátením vkladu (aj v súčasnosti) akákoľvek transakcia, ktorá ide v prospech spoločníka na úkor spoločnosti (kúpa vozidla spoločnosťou pre potreby manželky spoločníka a jej bezodplatné užívanie takéhoto vozidla). V opačnom garde ide spravidla na druhej strane o skrytý vklad spoločníka do spoločnosti. Je preto dôležité, aby každá takáto transakcia bola uskutočnená za podmienok a v cenách bežných v obchodnom styku.
[7] Vybrali sme exemplifikatívne prípady, s ktorými sa v praxi môžu spoločnosti stretávať a to najmä v rámci koncernu.
[8] KUBINEC, M. In MAMOJKA, M. a kol: Obchodný zákonník. Veľký komentár. 1. zväzok. Eurokódex, 2016, s. 272.
[9] Na dôvažok uvádzame, že pri kritériách posudzovania primeranosti protiplnenia zákonodarca používa pojmy ako napríklad „podmienky voľnej súťaže“, „poctivý predaj“ a „konanie s primeranou opatrnosťou“ a to napriek tomu, že tieto pojmy nie sú v rámci inej časti Obchodného zákonníka používané. Z nášho pohľadu by sa v tomto prípade javilo vhodnejšie používať pojmy už predpokladané a špecifikované Obchodným zákonníkom, ktoré podľa nás reflektujú zákonodarcov účel a to napríklad „hospodárska súťaž“, „poctivý obchodný styk“ alebo „konanie s odbornou starostlivosťou“.
[10] Dostupné na internete: https://www.pravniprostor.cz/clanky/obchodni-pravo/zakladni-otazky-cash-poolingu-v-koncernu-z-pohledu-obchodni-spolecnosti-i-statu
[11] § 18 a nasl. zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.
[12] „Gesetz zur Modernisierung des GmbH-Rechts und zur Bekämpfung von Missbräuchen (MoMiG)“, zákon účinný odo dňa 23.10.2008.
[13] Rozhodnutie č. II ZR 171/01 zo dňa 24.11.2003.
[14] Predpokladáme, že v podmienkach slovenského právneho prostredia by slovenský súd pri posudzovaní takéhoto prípadu považoval za neprípustné plnenie, ktoré by malo za následok zníženie vlastného imania spoločnosti (na rozdiel od nemeckého súdu, ktorý v rámci citovaného rozhodnutia odkazoval na zníženie základného imania).
[15] SCHULZ, M., WASMEIER, O.: The Law of Business Organizations: A Concise Overview of German Corporate Law. Springer, 2012, s. 83.
[16] § 30 Gesetz betreffend die Gesellschaften mit beschränkter Haftung (GmbHG).
[17] Spoločnosť je oprávnená spoločníkovi poskytnúť plnenie aj v prípade existencie takzvanej „Beherrschungsvertrag“ alebo „Gewinnabführungsvertrag“ uzavretých podľa § 291 Aktiengesetz.
[18] Dostupné na internete: https://loschelder.de/fileadmin/user_upload/downloads/pdf/aktuelles/2009/2009-01_DetailsAktuell.pdf
[19] Zánik ručenia štatutárneho orgánu voči veriteľom je viazaný na vrátenie hodnoty vkladu späť do spoločnosti.
[20] Pre úplnosť uvádzame, že uplatnenie zákonného ručenia štatutárneho orgánu voči veriteľovi z titulu nezákonného vrátenia vkladu podľa nášho názoru nevylučuje, za splnenia ďalších zákonných podmienok, súčasné uplatnenie ďalších nárokov veriteľa, akými sú odporovateľnosť takéhoto právneho úkonu alebo uplatnenie zodpovednostného nároku voči štatutárnemu orgánu za škodu spôsobenú veriteľovi. Bližšie pozri: CUKEROVÁ, D.: Prostriedky ochrany veriteľa obchodnej spoločnosti pri zakázanom vrátení vkladu a ich vzájomná interakcia In Súkromné právo 4/2017, Wolters Kluwer s.r.o., 2017, ISSN: 339-8652, s. 157-165.
[21] PALA, R., FRINDRICH, J. in OVEČKOVÁ, O. a kol. Obchodný zákonník. Veľký komentár. Bratislava: Wolters Kluwer s.r.o., 2017, s. 531.
[22] KISELY, I. in PATAKYOVÁ, M. a kol. Obchodný zákonník. Komentár. 5. vydanie. Bratislava : C.H. Beck, 2016, s. 327.
