ZASTÚPENIE A INTERVENCIA PODĽA CIVILNÉHO SPOROVÉHO PORIADKU

Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania a to za podmienok ustanovených zákonom.[1] Zástupcom môžu byť spravidla tri subjekty – advokát, fyzická osoba ako všeobecný zástupca a právnická osoba s osobitnými úlohami vo vzťahu k ochrane práv tzv. slabšej strany (napríklad rôzne občianske združenia, ktorých účelom je ochrana spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch).

Intervencia (pôvodne vedľajšie účastníctvo) môže obdobne ako zastúpenie predstavovať právnu pomoc v konaní. To, aké úpravy sa nakoniec dostali do schváleného znenia nového Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) vo vzťahu k zastúpeniu a intervencii, si priblížime v tomto článku.

O zastupovaní všeobecne

CSP ustanovenia o zastúpení v spore oproti pôvodnej (stále platnej) právnej úprave modifikoval. V procese rekodifikácie patrili ustanovenia o zastúpení k najpripomienkovanejším.

Strana si v zmysle § 89 CSP môže na zastupovanie v konaní zvoliť zástupcu, ktorým môže byť v zásade ktorákoľvek osoba na to spôsobilá.

V prípade, že zástupca nie je advokátom, súd môže uznesením zastúpenie odmietnuť, ak zástupca zjavne nie je spôsobilý na riadne zastupovanie (napríklad ak nevie reagovať na výzvy súdu, prípadne stranu v konaní zjavne poškodzuje), alebo ak ako zástupca vystupuje vo viacerých konaniach.

Zvolený zástupca sa nemôže dať ďalej zastúpiť (čo samozrejme neplatí vo vzťahu k advokátovi) a zároveň, ak už je strana zastúpená advokátom, nemôže si súčasne zvoliť všeobecného zástupcu.

Advokát je v intenciách zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii oprávnený dať sa v rozsahu svojho poverenia zastúpiť iným advokátom a pri jednotlivých úkonoch advokátskym koncipientom.

Povinné zastúpenie advokátom

Povinné zastúpenie advokátom bolo v intenciách rekodifikácie civilného procesu značne rozšírené oproti pôvodnej právnej úprave. Podľa dôvodovej správy je za tým snaha eliminovať tzv. pokútnictvo, čiže neoprávnené zarábanie na zastupovaní. Pôvodné ustanovenie § 27 OSP bolo po novom rozdelené do dvoch ustanovení, a to § 90 ods. 1 a § 91 CSP.

Prvé ustanovenie sústreďuje také spory, ktorých povaha a hmotno-právna i procesno-právna náročnosť vyžaduje zastúpenie advokátom. Súvisí to taktiež s procesnou ekonómiou vedenia sporu, nakoľko pri zastúpení advokátom je znížená poučovacia povinnosť súdu. Prezumuje sa určitá profesijná znalosť advokáta a tým sa predpokladá i rýchlejší priebeh konania. Jedná sa o:

1. spory vyvolané alebo súvisiace s konkurzom a reštrukturalizáciou,
2. spory vyplývajúce z ochrany hospodárskej súťaže,
3. spory z nekalého súťažného konania,
4. spory z ohrozenia alebo porušenia práva na obchodné tajomstvo, a
5. spory z ohrozenia alebo porušenia práva duševného vlastníctva.

V prípade, ak si strana vo vyššie uvedených typoch sporov nezvolí advokáta ani v primeranej lehote určenej súdom, súd na jej úkony nebude prihliadať, o čom stranu poučí. Výnimkou je situácia, ak je stranou sporu (i) fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, (ii) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V týchto prípadoch sa povinné zastúpenie advokátom nevyžaduje.

Ustanovenie § 91 CSP negatívnou enumeráciou určuje typy sporov, pri ktorých sa zastúpenie všeobecným zástupcom nepripúšťa. Jedná sa o:

1. spory z ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka,
2. spory z ochrany podľa predpisov o masovo-komunikačných prostriedkoch,
3. spory z právnych vzťahov zo zmenky, šeku alebo iného cenného papiera, a
4. spory medzi podnikateľmi pri výkone ich podnikateľskej činnosti.

Zákonodarca znenie predmetného ustanovenia formuloval nasledovne: „V sporoch […] sa zastúpenie nepripúšťa; to neplatí, ak je zástupcom osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.“ Týmto má strana sporu v niektorom z vyššie uvedených typov konania dve možnosti – buď nebude zastúpená vôbec, alebo bude zastúpená právnikom s ukončeným vysokoškolským vzdelaním druhého stupňa, ktorý však nemusí byť advokátom.

Rozsah splnomocnenia zástupcu

Podľa novej úpravy musí mať splnomocnenie písomnú formu a predkladá sa súdu. Rozsah splnomocnenia môže byť v zmysle § 92 CSP na celé konanie, alebo len na konkrétne procesné úkony (napr. splnomocnenie len na jedno pojednávanie alebo na obhliadku veci a podobne).

Ak je splnomocnenie udelené zástupcovi na celé konanie (generálne splnomocnenie), nemožno ho obmedziť. Toto automaticky platí aj v prípade splnomocnenia udeleného advokátovi. Zástupca s generálnym splnomocnením môže v konaní robiť všetky úkony, ktoré v spore prináležia strane, čo však nevylučuje, aby strana tieto úkony vykonala aj sama. Zároveň sa všetky písomnosti týkajúce sa konania doručujú len tomuto zástupcovi a strane len v prípade, že má osobne niečo vykonať. Ak má strana viacero zástupcov (resp. viacero advokátov), doručujú sa písomnosti tomu, ktorého určí strana, pričom ak strana preferovaného advokáta neurčí, doručujú sa ktorémukoľvek z nich.

Strana sporu môže splnomocnenie odvolať, pričom tento úkon je voči súdu účinný dňom, kedy mu strana odvolanie splnomocnenia oznámila. Toto rovnako platí aj pre prípad, že sa zástupca rozhodne vypovedať splnomocnenie.

Intervencia

Intervencia (podľa stále platnej právnej úpravy „vedľajšie účastníctvo“) je typickým procesným inštitútom, ktorého doterajšia právna úprava sa javila ako nedostatočná a neefektívna. Zákonodarca ju prostredníctvom ustanovení CSP komplexne zmenil. Inšpiroval sa pritom zahraničnými právnymi úpravami, najmä nemeckou právnou úpravou.

Intervenient je ten, kto sa zúčastňuje na konaní popri žalobcovi alebo žalovanom, pričom má na výsledku konania právny záujem. Judikatúrou bolo zadefinované, že právny záujem na výsledku sporu má ten, ktorého právne postavenie bude priaznivo alebo nepriaznivo ovplyvnené rozsudkom vydaným v danom spore.[2]

V praxi sú drvivou väčšinou intervenientov poisťovne, s ktorými má strana sporu uzavretú poistnú zmluvu. Intervenient musí samozrejme spĺňať rovnaké podmienky, aké sú kladené na procesnú stranu, čiže musí mať procesnú subjektivitu a procesnú spôsobilosť.

Vstup intervenienta do konania

Intervenient v zmysle ustanovenia § 82 CSP vstupuje do konania na základe vlastného podnetu alebo na základe litisdenunciácie (viac nižšie) písomným podaním. Odôvodnenie právneho záujmu na výsledku konania je základnou náležitosťou podania, ktorou intervenient vstupuje do konania, samozrejme popri všeobecných náležitostiach podania. Následne je súd povinný oznámiť vstup intervenienta stranám sporu.

O samotnom vstupe intervenienta súd nerozhoduje, nakoľko k vstupu dochádza dňom doručenia oznámenia za predpokladu, že obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti. Podľa ustanovenia § 83 CSP však súd môže rozhodnúť o prípustnosti intervencie, ale výlučne len na návrh jednej zo strán sporu. Predpokladá sa tak procesná aktivita strán, ktoré musia v návrhu uviesť skutočnosti, prípadne označiť dôkazy, ktoré intervenciu vylučujú – napríklad tvrdenia a dôkazy o neexistencii hmotno-právneho vzťahu medzi intervenientom a stranou sporu. Intervenient môže do sporu vstúpiť počas celej doby trvania konania, až do momentu rozhodnutia vo veci samej.

Ustanovenie § 84 CSP normatívne určuje prípady, kedy intervenient spolu so stranou na ktorej vystupuje tvoria nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 CSP. Nerozlučným spoločenstvom sa rozumie procesné spoločenstvo, v ktorom sa jedná o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca alebo žalovaný. Zároveň sú procesným úkonom jedného z nich viazaní aj ostatní. Jedná sa napríklad o prípady konania o zdržanie sa nekalosúťažného konania, alebo o odstránenie závadného stavu v zmysle § 54 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, alebo o konanie o návrhu o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia podľa § 131 ods. 5 Obchodného zákonníka.

Ak strana sporu s intervenientom netvoria procesné spoločenstvo tak, ako je uvedené vyššie, prostriedky procesného útoku alebo obrany vykonané intervenientom si vyžadujú súhlas strany sporu. V opačnom prípade na ne súd nebude prihliadať.

Litisdenunciácia

Intervenient môže vstúpiť do konania z vlastnej iniciatívy tak, že sa o prebiehajúcom spore dozvie. Druhou možnosťou je, že strana sporu sama oznámi intervenientovi, že prebieha spor a vyzve ho na vstup do konania. Následne, na základe tohto oznámenia (litisdenunciácie), sa intervenient môže rozhodnúť vstúpiť do konania, ak má na výsledku právny záujem.

Prílohou oznámenia je žaloba a jej zmeny, pričom strana zároveň uvedie, akých nárokov sa bude domáhať voči osobe (potenciálnemu intervenientovi) v prípade, ak spor prehrá. Ak sa intervenient rozhodne vstúpiť do konania, neurobí tak odpoveďou na oznámenie strany, ale priamo vstúpi do konania svojim podaním.

Intervenient tradične disponuje procesnými námietkami, a to námietkou o nesprávnom rozhodnutí sporu a námietkou o nesprávnom vedení sporu. V tejto časti CSP (ustanovenia § 87 a 88) sa najviac prejavuje inšpirácia zákonodarcu nemeckou právnou úpravou, v ktorej sú tieto námietky dôkladne rozpracované. S oznámením o spore spája CSP právne účinky práve vo vzťahu k možnosti uplatnenia námietok intervenienta.

V prípade, ak ten, komu bol spor oznámený, do konania ako intervenient nevstúpil, nemôže si uplatniť námietku o nesprávnom rozhodnutí sporu. To znamená, že potenciálny intervenient v neskoršom spore s procesnou stranou nemôže namietať nesprávnosť skutkových zistení, vyhodnotenia dôkazov a meritórneho výroku v rozsudku, ktorým bola procesná strana zaviazaná na plnenie, a ktoré si následne regresne voči nemu uplatňuje.

Podľa dôvodovej správy je podstatou intervencie procesná podpora intervenienta procesnej strane, na ktorej vystupuje. Ak napriek litisdenunciácii do sporu nevstúpi, nemôže svojou aktivitou ovplyvniť priebeh konania. V neskoršom spore nemôže namietať, že spor bol rozhodnutý po právnej stránke nesprávne. Námietku nesprávneho rozhodnutia sporu nemožno uplatniť po právoplatnom skončení sporu.[3]

Prípustnosť námietky nesprávneho vedenia sporu je taktiež upravená značne reštriktívne. Je možné ju uplatniť len v dvoch prípadoch ustanovenia § 87 ods. 3 CSP, a to za nasledovných podmienok:

1. spor bol oznámený v čase, kedy už nebolo možné účinne uplatniť prostriedky procesnej obrany a útoku, alebo opravné prostriedky,
2. strana úmyselne alebo z dôvodu hrubej nedbanlivosti neuplatnila prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré osobe neboli známe.

Zákonodarca zároveň taxatívne vypočítava možnosti, kedy intervenient môže uplatniť námietku nesprávneho vedenia sporu, a to v troch prípadoch upravených v § 88 ods. 3 CSP:

1. intervenient nemohol prostriedky procesného útoku a obrany alebo opravné prostriedky účinne uplatniť z dôvodu, že strana nedala súhlas s ich uplatnením,
2. intervenient nemohol prostriedky procesného útoku a obrany alebo opravné prostriedky účinne uplatniť v čase, keď do konania vstúpil, pretože do konania nie z vlastnej viny nemohol vstúpiť skôr,
3. strana úmyselne alebo z dôvodu hrubej nedbanlivosti neuplatnila prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré intervenientovi neboli známe.

[1] čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

[2] uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18.8.2010 sp. zn. 6 Sžo 119/2010

[3] § 88 ods. 1 CSP